Slovensko prehralo v Štrasburgu dva spory týkajúce sa reštitúcií a prieťahov

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) 31. augusta 2018 vyhlásil rozsudky v prípadoch Balogh a ďalší proti Slovenskej republike a Engelhardt proti Slovenskej republike, v ktorých rozhodol v prospech sťažovateľov.​

Slovensko prehralo v Štrasburgu dva spory týkajúce sa reštitúcií a prieťahov

V oboch prípadoch sťažovatelia namietali, že o ich reštitučných nárokoch, uplatnených v konaniach na pozemkových úradoch a následne súdoch, nebolo rozhodnuté v primeranej lehote, a že v tejto súvislosti nemali k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Sťažovali sa na porušenie článkov 6 ods. 1 a 13 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.

Pred podaním sťažností na ESĽP podali sťažovatelia ústavné sťažnosti, ktorými sa sťažovali na porušenie svojich práv. V prípade Balogh a ďalší v roku 2015 ústavný súd konštatoval, že konanie pred pozemkovým úradom a konanie pred krajským súdom je potrebné posudzovať oddelene. Sťažnosť v časti týkajúcej sa prieťahov v správnom konaní pred pozemkovým úradom ústavný súd odmietol z dôvodu nevyčerpania prostriedkov nápravy, pretože sťažovatelia nepodali žalobu pre nečinnosť pozemkového úradu podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (OSP). Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa konania pred krajským súdom ústavný súd poukázal na to, že konanie na súdoch trvalo v tom čase 4 roky a 5 mesiacov, z čoho približne dva roky konanie prebiehalo na najvyššom súde. V súvislosti s postupom krajského súdu ústavný súd nezistil zbytočné prieťahy a sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

V prípade Engelhardt sa sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti sťažoval na nečinnosť obvodného pozemkového úradu nadriadenému orgánu. Krajský pozemkový úrad uznal, že v konaní podriadeného orgánu sa vyskytli zbytočné prieťahy. Sťažovateľ následne podal žalobu pre nečinnosť obvodného pozemkového úradu podľa § 250t ods. 1 OSP. Krajský súd najskôr žalobe nevyhovel s odôvodnením, že obvodný pozemkový úrad bol zahltený agendou a personálne poddimenzovaný, pričom zároveň aktívne komunikoval so sťažovateľom.

Po zrušení jeho rozhodnutia ústavným súdom krajský súd v roku 2013 napokon žalobe vyhovel a nariadil obvodnému pozemkovému úradu, aby v sťažovateľovej veci rozhodol do 60 dní. Obvodný pozemkový úrad tento pokyn nesplnil, a preto sťažovateľ podal novú žalobu pre nečinnosť. Krajský súd nariadil obvodnému pozemkovému úradu, aby v lehote do troch mesiacov rozhodol v reštitučnej veci sťažovateľa a uložil mu pokutu vo výške 1 000 eur. Ústavný súd, na ktorý sa sťažovateľ medzičasom obrátil, v auguste 2012 odmietol jeho ústavnú sťažnosť týkajúcu sa konania pred pozemkovým úradom pre nedostatok právomoci. Konštatoval, že sťažovateľ sa mal kvôli nečinnosti obvodného pozemkového úradu opätovne obrátiť na krajský súd. Napriek tomu, že sťažovateľ bol pri využití tohto opravného prostriedku už raz neúspešný, bol to krajský súd, ktorý mal v súlade § 246 ods. 1 OSP právomoc pri žalobách tohto druhu. Ústavný súd ďalej v januári 2013 odmietol sťažovateľovu sťažnosť týkajúcu sa neprimeranej dĺžky konania pred krajským súdom ako zjavne neopodstatnenú. ​

Vláda v týchto prípadoch namietala, že sťažovatelia v súvislosti s reštitučným konaním pred správnymi orgánmi nevyčerpali dostupné vnútroštátne prostriedky nápravy. Argumentovala, že právomoc preskúmať dĺžku reštitučného konania pred pozemkovými orgánmi mal v zmysle § 250t OSP všeobecný súd v rámci správneho súdnictva, a to prostredníctvom žaloby pre nečinnosť orgánu verejnej správy. Záver súdu  o prípadných prieťahoch mohol ďalej slúžiť ako základ žaloby o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V prípade neúspechu žaloby pre nečinnosť podľa § 250t OSP bola daná právomoc ústavného súdu posúdiť prípadné porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Vláda sa preto domnievala, že sťažovatelia mali k dispozícii viacero účinných prostriedkov (preventívneho a/alebo kompenzačného charakteru), ktoré vo svojom súhrne vyhovovali požiadavkám vyplývajúcim z judikatúry ESĽP. 

ESĽP uvedené argumenty vlády neuznal. Pripomenul, že v zmysle jeho judikatúry k článku 13 Dohovoru musí byť prostriedok nápravy voči neprimeranej dĺžke konania „účinný“, čo znamená, že  musí umožniť urýchliť konanie alebo získať primerané odškodnenie za prieťahy, ktoré už nastali. Zároveň musí umožniť príslušnému orgánu posúdiť celkovú dĺžku napadnutého konania. ESĽP skonštatoval, že v týchto prípadoch mali sťažovatelia k dispozícii súbor prostriedkov nápravy, t. j. žalobu pre nečinnosť orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP, žalobu podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a ústavnú sťažnosť podľa článku 127 ústavy. Vzájomný vzťah týchto prostriedkov nápravy vo vzťahu ku konaniam pred správnymi orgánmi sa ESĽP vzhľadom na slovenskú právnu prax zdal čiastočne nejasný.

Navyše bol ESĽP presvedčený, že taká kumulácia prostriedkov nápravy, ktorá znásobuje počet súdnych konaní, vyvoláva pochybnosti o jej celkovej účinnosti. Tieto pochybnosti znásobuje podľa neho aj fakt, že oddeľovanie administratívnej a súdnej fázy konania nie je v súlade s prístupom ESĽP, ktorý konania na účely hodnotenia ich dĺžky posudzuje ako celok. Okrem toho ESĽP poukázal na to, že napriek tomu, že prostriedky nápravy podľa § 250t OSP a zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sú už dlhší čas súčasťou slovenského právneho poriadku, zdá sa, že sa v praxi málo využívajú, čo sťažuje preukázanie ich skutočnej účinnosti a v niektorých existujúcich prípadoch sa ich využitie javilo ako neúčinné.

ESĽP tiež podotkol, že pokiaľ ide o súdnu fázu napadnutých reštitučných konaní, ústavný súd pri posudzovaní sťažností sťažovateľov nevzal do úvahy celkovú dĺžku konaní. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ESĽP dospel k záveru, že sťažovatelia nemali k dispozícii účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k neprimeranej dĺžke reštitučných konaní, a preto došlo k porušeniu článku 13 Dohovoru v spojení s článkom 6 ods. 1 Dohovoru.  ​ 

ESĽP ďalej so zreteľom na svoju judikatúru týkajúcu sa neprimeranej dĺžky konania uviedol, že celková dĺžka predmetných konaní, ktoré v čase jeho rozhodovania trvali trinásť rokov a tri mesiace v prípade Balogh a ďalší a dvadsaťpäť rokov v prípade Engelhardt, nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“. Preto došlo k porušeniu článku 6 ods. 1. Dohovoru. 

ESĽP priznal sťažovateľovi v prípade Engelhardt náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25 350 eur. V prípade Balogh a ďalší priznal každému zo sťažovateľov sumu 6 200 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy. Nárok sťažovateľov na náhradu majetkovej škody vo výške 871 510 eur v prípade Balogh a ďalší ESĽP zamietol. Náhradu trov konania ESĽP sťažovateľom nepriznal, pretože v jednom prípade si sťažovatelia takýto nárok neuplatnili a v druhom prípade uplatnený nárok nepodložili potrebnými dokumentmi. 

K obom rozsudkom pripojili čiastočne nesúhlasné stanovisko traja sudcovia, ktorí považovali priznané spravodlivé zadosťučinenie za zbytočne vysoké.

Zdroj: MS SR