Spočívanie premlčacej doby

Ak by si veriteľ uplatnil svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok, ide o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka? Ako je to so zachovaním účinkov podanej žaloby pred takýmto rozhodcovským súdom a spočívaním plynutia premlčacej doby sa dočítate v tomto rozhodnutí ústavného.

Spočívanie premlčacej doby

Skutkový stav

Sťažovateľka bola v procesnom postavení navrhovateľky účastníčkou súdneho konania o zaplatenie sumy 2 734,95 €. Odporcovia si nesplnili povinnosť v zmysle uzatvorenej zmluvy čo malo za následok, že na základe procesného úkonu sťažovateľa - žaloby (na v súlade so zmluvou dohodnutý rozhodcovský súd) bol vydaný rozhodcovský rozsudok. Na základe skutočnosti, že odporcovia ako povinní z rozhodcovského rozsudku uloženú povinnosť nesplnili, dňa 28.03.2012 podal sťažovateľ návrh na vykonanie exekúcie. Dňa 28.01.2015 vydal Okresný súd Galanta uznesenie sp. zn. 23Er/603/2012, ktorým exekúciu zastavil. Dôvodom zastavenia exekúcie bol jeho záver, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatným zmluvným dojednaním, preto sa naň prihliada tak, ako keby nebolo v zmluve vôbec uvedené. Na základe uvedeného sa sťažovateľ žalobou (návrhom na vydanie platobného rozkazu) zo dňa 09.03.2015 (doručeným súdu 12.3.2015) voči totožným odporcom domáhal zaplatenia sumy 2 734,95 EUR ako dlžnej istiny spolu s príslušenstvom na všeobecnom súde - Okresnom súde Galanta (ďalej aj „okresný súd“). Konajúci okresný súd rozsudkom sp. zn. 17C/196/2016 z 23.6.2015 návrh zamietol a odporcom nepriznal náhradu trov konania. Na odvolanie sťažovateľa o veci rozhodoval krajský súd ako odvolací súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto ústavnou sťažnosťou rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a odporcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Dôvodom zamietnutia žaloby bol záver všeobecných súdov o premlčaní práva sťažovateľky, na ktoré všeobecné súdy prihliadli z úradnej moci [§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“)] v dôsledku toho, že uplatnením práva na rozhodcovskom súde a neskôr exekučnom súde nedošlo podľa ich názoru k spočívaniu premlčacej doby.

K charakteru a aplikovateľnosti § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa

Podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Z judikatúry súdov uverejnenej na stránke Ministerstva spravodlivosti SR 7 (www.justice.gov.sk) vyplýva, že sa ustálil právny názor, podľa ktorého sa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa aplikuje aj v konaniach začatých pred prijatím novej právnej úpravy. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že v teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. Ústavnosť nepravej retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný súd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Bolo preto povinnosťou orgánov verejnej moci aplikovať platný a účinný právny predpis. Ústavnosť retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný súd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. V konaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08, II. ÚS 287/2016). Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že aj v prípade opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky o aplikácii právneho predpisu, ktorý spôsobuje pravú retroaktivitu, by ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú, pretože krajský súd aplikoval platný a účinný právny predpis a neústavnosť takéhoto právneho predpisu z dôvodu tvrdených účinkov pravej retroaktivity nemožno preskúmavať v konaní o individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ale len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. K spočívaniu premlčacej lehoty Krajský súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že základnou podmienkou, aby došlo k spočívaniu premlčacej lehoty je, aby veriteľ dotknuté právo uplatnil buď na všeobecnom súde alebo u iného, avšak nevyhnutne príslušného orgánu, ktorým môže byť v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) i rozhodcovský súd. Krajský súd bol v zásade toho názoru, že premlčacia doba neplynie od uplatnenia nároku aj na takom orgáne, akým je rozhodcovský súd, avšak v konkrétnej prerokúvanej veci bola exekúcia vedená na okresnom súde pod sp. zn. 23 Er 603/2012 zastavená z dôvodu, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatným zmluvným dojednaním, a preto sa na ňu prihliada tak, ako keby nebola v zmluve uvedená. Preto ak sťažovateľka uplatnila svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka. Samotné rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie bolo vedené bez toho, aby sťažovateľka mala k dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie právomocným orgánom. Premlčacia doba sa preto nezastavila a plynula po celý čas ako rozhodcovského, tak aj exekučného konania, a preto sťažovateľka musí niesť následky jej plynutia. Odlišná situácia nastáva podľa ústavného súdu v prípade, ak rozhodcovský rozsudok bol zrušený podľa § 43 ods. 1 v konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní, keď podľa § 19 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní podanie žaloby na rozhodcovský súd alebo prijatie žaloby druhým účastníkom rozhodcovského konania, ak rozhodcovský súd nebol ešte ustanovený, má rovnaké právne účinky, ako keby bola žaloba podaná na súd. Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo nemožnosti riešiť predmet sporu v rozhodcovskom konaní, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Preto v zmysle citovaného podanie žaloby na rozhodcovskom súde má rovnaký účinok, ako keby bola žaloba podaná na príslušný všeobecný súd bez ohľadu na platnosť alebo neplatnosť rozhodcovskej doložky, ktorá sa stáva predmetom posúdenia či už rozhodcovského súdu, alebo všeobecného súdu. Pokiaľ účastník 8 rozhodcovského konania využije možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom podaním žaloby, toto konanie v zásade môže skončiť buď zamietnutím jeho žaloby, alebo zrušením rozhodcovského rozsudku. Ak je rozhodcovský rozsudok zrušený z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, po zrušení rozhodcovského rozsudku pokračuje všeobecný súd v konaní o pôvodne podanej žalobe na rozhodcovskom súde. Ide teda o jednotné konanie začaté podaním žaloby na rozhodcovskom súde, ktoré bude ukončené až rozhodnutím všeobecného súdu v súdenej veci. Uvedené vylučuje plynutie premlčacej lehoty počas vedeného rozhodcovského konania a následného vedenia občianskeho súdneho konania. Od podania žaloby na rozhodcovskom súde začne premlčacia doba spočívať a spočíva do právoplatného skončenia veci na všeobecnom súde. Preto právo veriteľa v prípade, ak rozhodcovská doložka bola vyhlásená za neprijateľnú podmienku, a preto je neplatným zmluvným dojednaním podať žalobu na príslušnom súde, bude premlčané, lebo neexistuje mechanizmus (procesný postup) pre ďalší postup vo veci, a to už formou postúpenia veci inému príslušnému orgánu na ďalšie konanie, alebo formou klauzuly obdobnej § 19 zákona o rozhodcovskom konaní; zachovanie účinkov podanej žaloby a spočívanie plynutia premlčacej doby tak nie je pre tento prípad nikde zakotvený, preto neostáva ústavnému súdu nič iné len konštatovať, že účinky spočívania nenastávajú. Ústavný súd teda konštatoval, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd rozhodol tak, že: Sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Odlišné stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika

Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu ústavného súdu, ktorým bola sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 Co 538/2015 zo 4. mája 2016 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Kardinálnou otázkou v tejto veci je miera ochrany spotrebiteľa v neustále sa sprísňujúcej právnej úprave ochrany spotrebiteľov v ich prospech (a v neprospech veriteľov), ale v tomto prípade aj nadmiera reštriktívneho uplatňovania tejto právnej úpravy súdmi. Konkrétne ide o ústavne problematické ustanovenie [§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“)] a posúdenie otázky premlčania práva veriteľa po predchádzajúcom jeho uplatnení na rozhodcovskom súde. V danej veci bolo v značnej miere rozhodujúce, či má/môže súd uplatniť námietku premlčania, ak bolo zrejmé, že sťažovateľka si svoj nárok na splatenie úveru uplatnila v rozhodcovskom konaní a riadne v tomto konaní pokračovala až do právoplatného rozsudku rozhodcovského súdu. V právnom štáte má táto skutočnosť vždy za následok prerušenie či spočívanie premlčacej doby. Túto otázku vyriešili konajúce súdy tak, že podľa ich názoru v dôsledku existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) rozhodcovské konanie prebiehalo pred nepríslušným orgánom, a teda nemožno naň prihliadať. Konajúce súdy opomenuli, že tieto skutočnosti vyšli najavo až v rozhodnutí exekučného súdu a sťažovateľka sa do tohto momentu oprávnene spoliehala na legitímnosť svojho postupu. Argumentáciu prvostupňového súdu, že „veriteľ (sťažovateľka; pozn.) mal predpokladať že rozhodcovská doložka bude raz vyhlásená za neplatnú, mal predpokladať, že takéto konanie prebehne nezákonne, a keďže sa v takomto nezákonnom konaní nemalo ani pokračovať, nemohla ani premlčacia doba spočívať“, treba považovať za absolútne 9 neprijateľnú a nehodnú súdneho rozhodnutia. Podľa môjho názoru jediný ústavne komformný spôsob, ako túto otázku posúdiť, celkom jednoznačne vyplýva z rozsudku Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. 29 ICdo 41/2014, na ktorý poukázala aj sťažovateľka a podľa ktorého aj rozhodcovské konanie vedené na základe neplatnej rozhodcovskej doložky má za následok spočívanie premlčacej doby. Na základe všetkých uvedených dôvodov mal senát ústavného súdu podľa môjho názoru sťažnosť prijať na ďalšie konanie a pri jej meritórnom posudzovaní prihliadnuť na (stručne) uvedené skutočnosti. Nad rámec tohto stanoviska chcem uviesť všeobecnejšiu poznámku, že tento spôsob a miera ochrany spotrebiteľov, či už v právnej úprave alebo pri rozhodovaní súdov (ochrana tzv. „až za hrob“), ako sme v súčasnosti svedkami, môže (aj pri rešpektovaní potrebnosti plnenia si úloh štátu v tomto smere) v dlhodobejšom časovom horizonte priniesť až zhubné následky pre zdravý vývoj spoločnosti. Súčasný model (okrem rizika porušovania ústavy a ústavných princípov) totiž v praxi často vedie k tomu, že občania (spotrebitelia) nebudú povinní ani zaviazaní splácať svoje peňažné dlhy vrátane istiny, ku ktorým sa dobrovoľne zaviazali, čo (na základe uplatnenia štátnej moci) v konečnom dôsledku zbavuje paušálne nie zanedbateľný počet ľudí zodpovednosti za svoje rozhodnutia a činy (parafráza známeho pravidla „dlhy sa nemusia platiť“).

 

Zdroj: III. ÚS 572/2017

 

  • Súvisiace právne predpisy:
    • ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky