Spotrebiteľské zmluvy uzavierané elektronickými prostriedkami komunikácie

V modernej dobe s čoraz rastúcejšou potrebou šetrenia času a osobných financií sa stretávame s oveľa častejším využívaním prostriedkov komunikácie v procese uzavierania zmlúv. Tieto tendencie môžeme tiež chápať ako istý fenomén súčasnej doby, kedy v dôsledku rýchleho behu času a potreby použitia financií sa u kupujúcich stretávame s čoraz väčšou potrebou zorientovania sa v čo najvýhodnejších ponukách jednotlivých tovarov ponúkaných rozsiahlym počtom obchodníkov.

JUDr. Filip Petrinec, PhD. 22. 12. 2012 8 min.
Elektronicke prostriedky Elektronicke prostriedky Právne Noviny PENonline.sk

Nie je to len otázka takejto podoby racionalizácie nakupovania, ale v neposlednom rade aj s tým súvisiaca výhoda plošného porovnávania cien tovarov, rozsahu ponúkaných služieb či v konečnom dôsledku aj zachovania istého pohodlia kupujúceho. A práve tento posledný prvok nakupovania na diaľku sa stane istou vedúcou, ale súčasne aj zákulisnou ideou tohto článku.

Použitie vyššie uvedenej formulácie potreby šetrenia „osobných financií“ nebolo bezbrehým spojením adjektíva s podstatným menom. Je to práve charakter subjektu právneho vzťahu, ktorý v tejto rozprave nadobúda rozhodujúce postavenie. Skôr, ako prejdeme k výkonu plnenia z tohto právneho vzťahu, musíme najprv definovať pojem „spotrebiteľská zmluva“.

Pojem spotrebiteľská zmluva nachádza v slovenskom právnom poriadku charakter tzv. legálneho pojmu. Jeho definíciu expresis verbis ustanovuje §52 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ktorý na vyjadrenie jeho podstaty používa formuláciu: „Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.“ Táto navonok krátka definícia však v sebe zahŕňa imenantnú podstatu tohto právneho vzťahu, a síce skutočnosť, že spotrebiteľskou zmluvou je akákoľvek zmluva, či už pomenovaná alebo nepomenovaná. To, či daný právny vzťah je subsumovaný pod názov „kúpna zmluva“, „zmluva o dielo“, „nájomná zmluva“ (a iné) alebo pod žiadny z tých, ktoré zákon pozná, nehrá v procese posudzovania zmluvy ako spotrebiteľskej nijakú úlohu. Spotrebiteľský charakter zmluvy tak môžeme nazvať formou a objekt daného právneho vzťahu obsahom. Rozhodujúcim prvkom, ktorý pomenováva záväzok prívlastkom „spotrebiteľský“ je povaha subjektov zúčastnených na jeho vzniku, a síce dodávateľa[1] na strane jednej a spotrebiteľa[2] na strane druhej. Výnimočným znakom týchto zmlúv je istá odchýlka od bežných občianskoprávnych záväzkov zosobnená v pomenovaní spotrebiteľských zmlúv ako tzv. chránené zmluvy. Tento charakter je posilnený aj zákonným vyjadrením, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Možnosť obmedzenia práv spotrebiteľa je vyjadrená hrozbou neplatnosti zmluvných dojednaní alebo dohôd, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie chráneného postavenia spotrebiteľa.

Ako je to ale v prípade realizácie týchto zmlúv a plnenia z nich vyplývajúceho? Je spotrebiteľ v procese plnenia záväzku zo strany dodávateľa adekvátne chránený?

Otázka realizácie (resp. výkonu) individuálneho právneho vzťahu nadobúda význam po vstúpení zmluvy do platnosti, resp. účinnosti. V tomto prípade hrá rozhodujúcu úlohu posúdenie právneho vzťahu v intenciách záväzných právnych predpisov. Rozhodujúcim prvkom je predovšetkým prihliadanie na formu právneho vzťahu (napr. obligatórna písomná) a jeho obsah (právom aprobovaný, či reprobovaný). Až po overení splnenia zákonných predpokladov platnosti, môžu nastať účinky daného právneho vzťahu vyplývajúce z právneho nároku na jeho splnenie.

Odhliadnuc od horeuvedenej teórie platiacej pre všetky kontraktuálne právne vzťahy, bude vhodné keď prejdeme k podstate veci a síce k otázke plnenia spotrebiteľskej zmluvy uzavretej na diaľku. Ako už bolo vyššie naznačené, dnes veľmi frekventovaným spôsobom uzavierania zmlúv je spôsob uzavretia zmlúv na diaľku. Týmto úkonom chápeme uzavretie zmluvy medzi predávajúcim a spotrebiteľom na zásielkový predaj tovaru alebo na poskytnutie služby na diaľku výlučne prostredníctvom prostriedkov komunikácie. Na zohľadnenie prostriedkov komunikácie zákon[3] pamätá a vymedzuje ich demonštratívnym spôsobom ako prostriedky, ktorými sú najmä adresovaný list, ponukový katalóg, inzercia v tlači s formulárom objednávky, televízia pri predaji cez telefón, elektronická pošta a iné. Rozhodujúcim prvkom v procese uzavretia zmluvy na diaľku je teda materiálny prostriedok zabezpečujúci komunikáciu medzi kupujúcim a dodávateľom.

Vznik zmluvy a postup pri jej realizácii

Samotná účasť prostriedkov komunikácie v procese uzavierania zmluvy na diaľku nás privádza k uplatneniu zákonov súvisiacich s týmto procesom. S ohľadom na charakter týchto prostriedkov môžeme rozlíšiť tri kategórie prostriedkov komunikácie na diaľku. A síce:

 

  • prostriedky listinnej diaľkovej komunikácie, akými sú napr.: adresovaný list, adresovaná tlačovina, neadresovaná tlačovina, ponukový katalóg, inzercia v tlači s formulárom objednávky
  • prostriedky telefonického kontaktu, akými sú napr.: automatické telefónne zariadenie, telefón, videofón, fax, videotex, rozhlas, televízia pri predaji cez telefón
  • a dnes najfrekventovanejšie prostriedky elektronickej komunikácie, akými sú napr.: mikropočítač a televízna obrazovka s klávesnicou alebo obrazovkou reagujúcou na dotyk, alebo elektronická pošta.

V závislosti od voľby prostriedkov komunikácie na diaľku rozlišujeme aj predpisy s uzavieraním zmlúv na diaľku súvisiace.

Všeobecne o okamihu uzavretia zmluvy platia všeobecné ustanovenia štvrtej hlavy Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch. Konkrétne §43a OZ, ktorý je formálnoprávnym základom negociačného procesu o obsahu zmluvy. Toto ustanovenie definuje návrh na uzavretie zmluvy ako „prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám (ďalej len „návrh“), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol návrhom viazaný v prípade jeho prijatia. Dôležitým prvkom na tomto mieste je dostatočné definovanie subjektu, voči ktorému je vykonaná oferta (návrh na uzavretie zmluvy). K splneniu tohto atribútu dochádza vymedzením identifikačných znakov subjektu (najmä meno, priezvisko/názov, adresa, príp. IČO). Druhá podmienka sa viaže k naplneniu náležitosti obsahu v rozsahu jeho dostatočne určitého definovania. Tretia podmienka je zhmotnená vo vôľovom prvku negociačného procesu, ktorá ukladá že z vôle navrhovateľa musí jasne vyplývať záujem byť svojím návrhom viazaný v prípade jeho akceptácie (prijatia) zo strany jeho adresáta. Návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Pôsobením chápeme okamih vyvolania účinkov predpokladaných návrhom až do momentu jeho zániku. Za prijatie návrhu sa považuje včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas. Zmluva je následne uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu. V tomto prípade je treba poznamenať jednu dôležitú skutočnosť, a síce rozdiel medzi účinnosťou prijatia návrhu na uzavretie zmluvy a účinnosťou zmluvy samotnej. Ustanovenie §43c ods. 2 OZ vyjadruje moment účinnosti včasného prijatia návrhu, ako okamih keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. To znamená, že jednosmerný návrh na uzavretie zmluvy nadobudne účinnosť až po odoslaní „odozvy“ na jeho doručenie prostredníctvom doručenia akceptácie návrhu späť do rúk jeho navrhovateľa. Okamih účinnosti zmluvy z neho vyplývajúcej je ale odlišný a viaže sa v zásade na ustanovenia obsiahnuté v návrhu. Prakticky, samotná akceptácia chápaná ako pristúpenie k návrhu nadobúda v tomto prípade efekt podobný platnosti zmluvy. V súvislosti s návrhom na uzavretie zmluvy je treba poznamenať ďalšiu dôležitú skutočnosť, a síce že prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je fakticky odmietnutím pôvodného návrhu. V takomto prípade sa tento krok považuje za základ nového negociačného procesu a považuje sa za nový návrh.

Vráťme sa ale k uzavieraniu zmlúv na diaľku. V tomto procese platia horeuvedené pravidlá primerane tak ako v priebehu uzavierania akýchkoľvek iných zmlúv. Otázka uzavretia zmluvy „elektronickými prostriedkami“ v zásade prostredníctvom internetu však disponuje jedným zdanlivo odlišujúcim prvkom. Rámcovým predpisom pre úpravu pravidiel obchodovania na internete je zákon o elektronickom obchode[4] (ďalej len ZoEO). Tento predpis vo svojom ustanovení definuje tzv. službu informačnej spoločnosti ako službu poskytovanú na diaľku počas spojenia elektronických zariadení elektronickou komunikačnou sieťou spravidla za úhradu na žiadosť príjemcu služby informačnej spoločnosti. Okrem spracovania, prenosu, uchovávania, vyhľadávania alebo zhromažďovania dát a elektronickej pošty medzi služby informačnej spoločnosti demonštratívne vymedzených zákonom, zaraďuje zákon aj tzv. komerčnú komunikáciu. Tento pojem je legálnym pojmom a zákon pod ním chápe informácie o tovare, službe, podnikateľovi alebo o osobe, ktorá vykonáva povolanie alebo regulované povolanie podľa osobitného zákona, vrátane reklamy, ponuky a predaja tovaru. Tento zákon tak prostredníctvom uvedeného ustanovenia poukazuje na nevyhnutnosť jeho aplikácie aj v prípade uzavierania zmlúv prostredníctvom internetu. Zákon pamätá aj na spotrebiteľa, keď v §2 ZoEO definuje príjemcu služieb ako fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorá využíva služby informačnej spoločnosti. Ak je však príjemcom služieb fyzická osoba, ktorá využíva služby informačnej spoločnosti na iný účel ako na podnikanie alebo výkon svojho povolania, považuje sa za spotrebiteľa.

V intenciách tohto zákona, ktorý v procese uzavierania spotrebiteľskej zmluvy prostredníctvom internetu hrá základnú úlohu, je potrebné odlišovať prijatie návrhu na uzavretie zmluvy od tzv. potvrdenia objednávky. Použitie pojmu návrh na uzavretie zmluvy nachádza vyjadrenie najmä v právnickom názvosloví. V hovorovej reči sa často krát stotožňuje s výrazom „objednávka“. Tieto pojmy však majú zásadné rozdiely definované právnymi účinkami, ktoré v procese elektronického uzavierania zmlúv vyvolávajú. Ide práve ustanovenie ZoEO, ktoré vyjadruje povinnosť poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti elektronicky potvrdiť objednávku bezodkladne po jej doručení. Vyžaduje sa zdôrazniť, že týmto ustanovením sa chápe výhradne potvrdenie objednávky v zmysle potvrdenia jej fyzického doručenia, ako preukázanie dosiahnutia účelu elektronickej komunikácie. Ak, by sme toto ustanovenie chápali, ako potvrdenie objednávky v zmysle potvrdenia prijatia návrhu na uzavretie zmluvy, išlo by o zjavný zásah do zmluvnej voľnosti a teda aj zmluvnej autonómie, nakoľko by k uzavretiu zmluvy došlo na základe zákonného imperatívu.

V tomto prípade, by tak právnym dôvodom vzniku zmluvného záväzku nebola slobodná vôľa zúčastnených strán, ale vznik záväzku zo zákona. Potvrdenie objednávky preto plní v danom prípade výhradne notifikačnú funkciu.

Uzavieranie zmlúv prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie nadobúda v súčasnej spoločnosti čoraz významnejšie postavenie najmä s osobitným prihliadnutím na frekvenciu jeho využívania bežnými ľuďmi. S ohľadom na samotný charakter tohto procesu, ktorý je významne definovaný práve diaľkovou komunikáciou je treba poznamenať, že odhliadnuc od tohto charakterového prvku je tento proces iba podobou v akej sa negociácia s uzavretím zmluvy v konečnom dôsledku uskutočňuje. Napriek použitiu moderných prostriedkov komunikácie sa vyžaduje zdôrazniť práve už použitý pojem „prostriedok“, ktorý naproti „osobnému“ uzavieraniu zmlúv plní v tomto procese výhradne funkciu sprostredkovateľa zmluvnej komunikácie.

Záverom môžeme teda konštatovať, že použitie komunikačných prostriedkov v negociačnom procese nijako zásadne neodlišuje proces diaľkového uzavretia zmluvy od procesu uzavretia zmluvy medzi prítomnými osobami.
 

Poznámky pod čiarou:

[1] §52 ods. 3 Občianskeho zákonníka „Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.“ 

[2] §52 ods. 4 Občianskeho zákonníka „Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.“ 

[3] §9 Zákona č. 108/2000 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji.

[4] Zákon č. 22/2004 Z. z. o elektronickom obchode a o zmene a doplnení zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 284/2002 Z. z.