Prečo Ústavný súd odoprel súhlas na trestné stíhanie sudcu Najvyšieho súdu SR?

V utorok 19.11.2013 Ústavný súd SR pod vedením I. Macejkovej na neverejnom zasadnutí pléna odoprel súhlas na trestné stíhanie sudcu Najvyššieho súdu SR Štefana Michalíka pre skutky právne kvalifikované ako zločin prijímania úplatku a prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa. V auguste tohto roku požiadal o súhlas na trestné stíhanie generálny prokurátor SR Jaromír Čižnár. Ako znie stanovisko predsedníčky Ústavného súdu SR k tomuto rozhodnutiu? Prečo iný sudca - Igor Škultéty po zbavení imunity bol odsúdený a dostal doživotný zákaz súdenia a sudca Štefan Michalík môže súdiť ďalej?

Redakcia 27. 11. 2013 4 min.
Ústavný súd SR Ústavný súd SR www.concourt.sk

O čom rozhodol v tejto kauze Ústavný súd SR?

Podľa Ústavy SR dáva súhlas na trestné stíhanie sudcu respektíve jeho vzatie do väzby Ústavný súd SR. Ústavný súd SR je pričom povinný skúmať, či existuje ústavný a zákonný dôvod na to, aby takýto súhlas dal. Treba však poznamenať, že sudcu nemožno stíhať za jeho rozhodovanie v súdnom spore. Samotná imunita sudcov nemôže, resp. by nemala slúžiť na to, aby bola zaistená beztrestnosť páchateľov trestného činu. V tomto prípade požiadal generálny prokurátor SR o súhlas na trestné stíhanie sudcu Najvyššieho súdu SR z dôvodu podozrenia pre spáchanie skutkov právne kvalifikovaných ako zločin prijímania úplatku a prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Napriek tomu plénum Ústavného súdu SR sa zhodlo na odopretí takéhoto súhlasu a sudcu Michalíka nezbavilo sudcovskej imunity, z dôvodu, že žiadosť generálneho prokurátora SR podľa Ústavného súdu SR nesignalizuje dostatočne odôvodnený záver (dôvodné podozrenie), že sudca mohol naplniť všetky znaky skutkových podstát.

Stanovisko Macejkovej

Predsedníčka Ústavného súdu SR Ivetta Macejková poskytla svoje stanovisko k informáciám zverejneným v súvislosti s týmto rozhodnutím Ústavného súdu SR. Toto stanovisko považovala predsedníčka za potrebné uviesť, vzhľadom k polemickým reakcie niektorých politikov, ktoré boli uverejnené aj v tlači. Následne ponúkame úplné stanovisko predsedníčky Macejkovej:

„Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd v pléne aj vo veciach uvedených v čl. 136 ods. 2 ústavy. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne. Na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2013 rozhodlo plénum ústavného súdu o odopretí súhlasu na trestné stíhanie sudcu (teda nie o zamietnutí návrhu). Rozhodnutie, ktoré plénum prijalo, tak získalo nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých sudcov ústavného súdu. Plénum ústavného súdu pri rozhodovaní o žiadosti muselo vychádzať a vychádzalo, ako sa to uvádza aj v samotnom výroku uznesenia sp. zn. PL. ÚS 13/2013 z 19. novembra 2013, zo skutkového základu uvedeného v žiadosti generálneho prokurátora č. k. VII/2 Gv 120/10-124 z 20. augusta 2013. Ústavný súd už v rámci svojej skoršej judikatúry uviedol, že rozhodovanie o žiadosti generálneho prokurátora o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu vyžaduje, aby zo žiadosti bolo zrejmé, že je dostatočne odôvodnený záver o tom, že sudca spáchal konkrétny trestný čin (per analogiam § 206 ods. 1 Trestného poriadku). Generálneho prokurátora žiadajúceho súhlas na trestné stíhanie sudcu zaťažuje v tomto type konania pred ústavným súdom bremeno preukázania minimálne dôvodného podozrenia, že sudca svojím konaním mohol naplniť všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu (napríklad uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 101/2011 z 29. júna 2011). Zo žiadosti generálneho prokurátora vyplývajú v tomto smere zásadné otázniky, a to najmä vo vzťahu k subjektívnej stránke a objektívnej stránke zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona a prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, pokiaľ ide o konkrétne konanie sudcu, ktorého sa žiadosť generálneho prokurátora týkala. K obsahovým náležitostiam žiadosti generálneho prokurátora o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu patrí totiž nielen jednoznačná právna kvalifikácia trestného činu, pre ktorý sa vydanie súhlasu na trestné stíhanie žiada, ale aj vymedzenie skutku, ktorého sa mal dotknutý sudca dopustiť, opisom skutku (konania či opomenutia tohto sudcu) s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo, tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom. Relevantné skutkové okolnosti v žiadosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 120/10-124 z 20. augusta 2013 sa týkali predovšetkým vymedzenia skutku vo vzťahu k tretím osobám, ktorých sa trestné konanie v danej veci týka, avšak práve vo vzťahu k sudcovi, na trestné stíhanie ktorého žiadal generálny prokurátor súhlas, chýbali. Žiadosť generálneho prokurátora tak podľa ústavného súdu nesignalizuje dostatočne odôvodnený záver (dôvodné podozrenie), že sudca mohol na tam uvedenom skutkovom základe naplniť všetky znaky skutkových podstát zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona a prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.“

Svetlá výnimka...

Ako sme Vás už informovali, ojedinelým verdiktom v podmienkach Slovenskej republiky bolo štvrtkové (21. 11. 3013) rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v korupčnej kauze sudcu, ktorá trvala až neuveriteľných jedenásť rokov! V tomto prípade ide o bratislavského sudcu Igora Škultétyho, ktorého ako prvého sudcu na Slovensku obvinili z brania úplatku. Na základe zistených skutočností v auguste 2002 žiadal sumu 3 319 EUR za zmiernenie trestu pre syna jedného vysokoškolského učiteľa. Túto osobu Škultéty súdil za skutok kvalifikovaný ako lúpež. Sudca ku koncu zobral 2 320 EUR, čoho výsledkom je trest vo forme dvojročnej podmienky, ďalej aj peňažný trest vo výške 3 319 EUR a doživotný zákaz súdenia. Je takýto trest dostačujúci? A je dĺžka rozhodovania o ňom primeraná? Alebo stačí občanom SR už len skutočnosť, že na Slovensku už konečne padol odsudzujúci verdikt nad korupčným správaním sudcu?