Spomienka na Viedenskú arbitráž

Hovorí sa, že história je učiteľkou života. Preto by sme si mali neustále pripomínať významné historické momenty, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili podobu dnešného Slovenska. Medzi takéto momenty rozhodne patrí aj Viedenská arbitráž.

Redakcia 04. 11. 2013 2 min.
Belveder Belveder PrávneNoviny.sk

Dňa 02. novembra uplynulo 75 rokov od podpísania multilaterálnej dohody medzi predstaviteľmi Nemecka, Talianska, Maďarska a Česko-Slovenska o odstúpení územia južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi Maďarsku, ktorá sa podpísala vrámci arbitráže vo Viedni v zámku Belvedere dňa 02. novembra 1938. Viedenská arbitráž z roku 1938, ako sa zaužíval jej názov, bola súčasťou širšej zmeny rozloženia síl v Európe. Po mníchovskej konferencii sa nepopierateľným hegemónom v strednej Európe stalo nacistické Nemecko. Demokratické prozápadné štáty ako Česko-Slovensko, Rumunsko či Poľsko sa stali jeho obeťou alebo boli podhodené nemeckým spojencom ako bolo Maďarsko, ktoré sa stále nedokázalo poučiť z minulosti a pochopiť, že so susednými národmi musí žiť v mieri a vzájomnej úcte. Hranice stanovené Trianonskou mierovou zmluvou z roku 1920 mohli byť dobrým základom pre kompromis a porozumenie medzi národmi bývalého Uhorského kráľovstva. Bohužiaľ, Viedesná arbitráž túto snahu zmarila na ďalších niekoľko rokov.

Na základe Viedenskej arbitráže bolo Maďarsku pridelených 10 390 km2 územia Slovenskej krajiny, na ktorom bývalo spolu 859 885 obyvateľov, z ktorých bolo 405 808 Maďarov, 276 287 Slovákov, 26 181 Židov, 8967 Nemcov a 1829 Rusínov. Z právneho hľadiska bola Viedenská arbitráž neplatná, pretože predstavovala akt medzinárodného násilia. Po skončení 2. svetovej vojny bola táto skutočnosť potvrdená 10. februára 1947 vyhlásením v Parížskej mierovej zmluve s Maďarskom, na základe ktorého bola Viedenská arbitráž zrušená a neplatná. Boli obnovené pôvodné hranice s tým, že Podkarpatskú Rus “darovalo“ Česko-Slovensko ešte v roku 1945 Sovietskemu zväzu a Jarovce, Rusovce a Čunovo, dnes časti Bratislavy, pripadli Česko-Slovensku.

Ako uviedol minister školstva Dušan Čaplovič,: „Násilné zabratie zvrchovaných území Česko-Slovenska a tým aj Slovenska bolo zlyhaním demokratických síl Európy, napriek tomu, že hlas svedomia slobodných intelektuálov upozorňoval na nebezpečenstvo nacizmu a fašizmu, pošliapavania kresťanských, demokratických všeľudských civilizačných hodnôt." Slovenskú a Maďarskú republiku dnes už toho viac spája ako rozdeľuje. Spája nás jednak členstvo NATO ako aj v Európskej únii, v ktorej sú rovnako stanovené princípy zahraničnej politiky založené na ochrane ľudských práv a slobôd, na ochrane územnej celistvosti a ústavnosti a na odstraňovaní všetkých foriem extrémizmu, nacionalizmu a xenofóbie.