​Stanovisko zástupkyne vlády SR pred ESĽP k rozsudku veľkej komory ESĽP

„Ako zástupkyňa SR pred ESĽP, ktorá dlhodobo sleduje a kritizuje prípady týkajúce sa odoberania detí zo starostlivosti biologických rodičov bez relevantných dôvodov a ich adopcií bez súhlasu rodičov, ku ktorým dochádza v niektorých krajinách Rady Európy, vítam rozsudok veľkej komory v prípade Strand Lobben. ESĽP v ňom potvrdil svoju doterajšiu judikatúru, ktorá primárne chráni biologickú rodinu s tým, že rodinné putá majú byť zachované s výnimkou prípadov, keď je to úplne nevhodné pre dieťa. ESĽP síce priznáva štátom v tomto ohľade priestor pre voľnú úvahu, ale tento nie je neobmedzený. ESĽP pritom pripisuje dôležitosť tomu, či vnútroštátne orgány pred umiestnením do náhradnej starostlivosti  skúšali aplikovať iné, menej drastické, preventívne a podporné opatrenia a či sa tieto ukázali ako neúspešné.

Redakcia 12. 09. 2019 9 min.

Ďalším princípom, ktorý ostáva rozsudkom veľkej komory zachovaný, je ten,  že odobratie dieťaťa do náhradnej starostlivosti by malo byť považované za dočasné opatrenie, ktoré bude ukončené hneď, ako to okolnosti dovolia a každé vykonané opatrenie musí byť v súlade s hlavným cieľom, ktorým je spojenie biologického rodiča s jeho dieťaťom. Na nevyhnutnosť udržania týchto princípov poukázala vo svojej intervencii vláda Slovenskej republiky, ako aj vláda Českej republiky.

Naopak žalované Nórsko, ako aj intervenujúce vlády Talianska, Dánska a Spojeného kráľovstva uviedli, že ESĽP by nemal v takýchto prípadoch vystupovať ako štvrtá inštancia a znovu posudzovať okolnosti prípadu. ESĽP tak urobil a dospel k záveru o porušení práv sťažovateľov.

Ďalej pripomínam, že Slovenská republika využila možnosť podľa článku 36 ods. 2 Dohovoru a intervenovala okrem prípadu Strand Lobben aj v prípadoch K. O. a V. M. proti Nórsku a Bodnariu a ďalší proti Nórsku.  Dňa 17. júna 2019 bolo nórskej vláde oznámených ďalších 16 sťažností týkajúcich sa uvedenej problematiky. Slovenská republika požiadala o povolenie intervencie vo všetkých 16 prípadoch. V prípade, že ESĽP intervencie povolí, bude v intervenciách aj naďalej podporovať aktuálnu judikatúru ESĽP primárne chrániacu biologickú rodinu, od ktorej sa tento v prípade Strand Lobben neodklonil.“

Okolnosti prípadu Strand Lobben a rozsudok veľkej komory ESĽP z 10. septembra 2019


V predmetnom prípade boli sťažovateľmi pani T. Strand Lobbenová a jej syn X., obaja nórski štátni občania.

X. je prvé dieťa sťažovateľky, narodené v roku 2008. Po ťažkostiach, ktoré mala v tehotenstve, sa sťažovateľka obrátila na úrady sociálnej starostlivosti so žiadosťou o pomoc. Prijala ich ponuku na pobyt v rodinnom centre počas prvých mesiacov života jej dieťaťa. Po prvom mesiaci po narodení dieťaťa sa však rozhodla z centra odísť. Úrady jej ihneď odobrali dieťa a umiestnili ho do náhradnej starostlivosti z dôvodu obáv, že mu nebude poskytovaná dostatočná výživa na prežitie. Dieťa zostalo v náhradnej starostlivosti ďalšie tri roky, až kým orgány sociálnej starostlivosti nepovolili v decembri 2011 adopciu náhradným rodičom. Čo sa týka náhradnej starostlivosti, nórske súdy v roku 2010 rozhodli, že nie je v najlepšom záujme dieťaťa ukončiť náhradnú starostlivosť vzhľadom na jeho osobitné potreby a obmedzené rodičovské schopnosti matky. V roku 2011 miestny orgán starostlivosti, zložený z právnika, psychológa a prísediaceho rozhodol o pozbavení rodičovských práv matky a umožnení adopcie. Orgán vypočul 21 svedkov počas troch dní. Sťažovateľka bola prítomná a bola zastúpená právnym zástupcom. Nakoniec bolo rozhodnuté, že v najlepšom záujme dieťaťa je adopcia. Sťažovateľka sa odvolala na mestský súd a pojednávanie sa uskutočnilo v roku 2012. Opäť sa ho zúčastnila a bola aj zastúpená právnym zástupcom. Počas troch dní boli vypočutí svedkovia profesionálnym sudcom, psychológom a prísediacim. Mestský súd nakoniec vo svojom rozsudku z februára 2012 skonštatoval, že aj keď situácia sťažovateľky sa v niektorých oblastiach zlepšila (vydala sa a narodilo sa jej v roku 2011 ďalšie dieťa), nepreukázala zlepšenie vo vnímaní alebo porozumení svojho syna, ktorý bol psychologicky zraniteľný a potreboval tiché, bezpečné a podporné prostredie. Pri svojom rozhodovaní súd zobral do úvahy tri roky stretnutí, počas ktorých syn psychologicky nenaviazal na svoju biologickú matku, a taktiež bezpečie, ktoré by mu jeho náhradní rodičia mohli poskytnúť aj v nasledujúcich rokoch.

Odvolávajúc sa na článok 8 (právo na rešpektovanie súkromného života) Dohovoru, sťažovatelia namietali rozhodnutie vnútroštátnych orgánov týkajúce sa  pozbavenia rodičovských práv pani Strand Lobbenovej a uvoľnenia X. na adopciu.     

ESĽP najprv rozsudkom komory z 30. novembra 2017 skonštatoval pomerom hlasov štyri ku trom, že článok 8 Dohovoru nebol porušený. V rozsudku uviedol, že rozhodnutie o adopcii bolo odôvodnené výnimočnými okolnosťami tohto prípadu. Vnútroštátne orgány vo všeobecnosti čelili ťažkej a mimoriadne citlivej úlohe vyvážiť rozporuplné záujmy v zložitom prípade. Boli však motivované požiadavkou najlepšieho záujmu dieťaťa, najmä vo svetle špeciálnej starostlivosti, ktorú vyžadoval.  

Dňa 9. apríla 2018 panel piatich sudcov veľkej komory ESĽP prijal žiadosť sťažovateľov o postúpenie prípadu veľkej komore. V konaní pred veľkou komorou intervenovali adoptívni rodičia X., Belgicko, Bulharsko, Česká republika, Dánsko, Slovenská republika, Taliansko a Veľká Británia, ako aj organizácie „ADF“ (Alliance Defending Freedom International), „Associazione italiana dei magistrati per i minorenni e per la famiglia“ (AIMMF) a Centrum AIRE. Ústne pojednávanie pred veľkou komorou sa uskutočnilo 17. októbra 2018.

Vo svojej intervencii Slovenská republika uviedla, že judikatúra ESĽP primárne chráni biologickú rodinu. Umiestnenie dieťaťa do náhradnej starostlivosti bolo extrémnym opatrením a od vnútroštátnych orgánov sa vyžadovalo, aby prijali ďalšie opatrenia, aby boli schopné dosiahnuť sledovaný cieľ. Najmä v prípadoch, kedy je rozhodnutie odôvodnené z hľadiska potreby chrániť dieťa pred nebezpečenstvom, by sa takéto nebezpečenstvo malo skutočne preukázať. Súčasne by sa náhradná starostlivosť o dieťa mala považovať za dočasné opatrenie, ktoré by sa malo byť ukončené hneď, ako to okolnosti dovolia, a akékoľvek rozhodnutie o takomto umiestnení by malo byť konzistentné s konečným cieľom zjednotiť biologického rodiča s jeho dieťaťom. Slovenská vláda ďalej predložila svoje vyjadrenie k prípadu, v ktorom boli slovenskí občania dotknutí rozhodnutím úradu sociálnej starostlivosti, ako aj k medzinárodným obavám týkajúcim sa opatrení orgánov sociálnej starostlivosti v žalovanom štáte.

Dňa 10. septembra 2019 veľká komora ESĽP vyhlásila rozsudok, v ktorom trinástimi hlasmi k štyrom rozhodla, že článok 8 Dohovoru bol porušený vo vzťahu k obom sťažovateľom.

V rozsudku ESĽP najprv pripomenul svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa najlepšieho záujmu dieťaťa a ochrany biologickej rodiny, podľa ktorej existuje široký konsenzus, a to aj v medzinárodnom práve, na podporu myšlienky, že pri všetkých rozhodnutiach týkajúcich sa detí má prvoradý význam ich najlepší záujem. V prípadoch, keď sa príslušné záujmy dieťaťa a záujmy rodičov dostanú do konfliktu, sa v článku 8 vyžaduje, aby vnútroštátne orgány dosiahli spravodlivú rovnováhu medzi týmito záujmami, a aby sa v procese vyváženia pripisoval osobitný význam najlepšiemu záujmu dieťaťa, ktorý môže v závislosti od svojej povahy a závažnosti prevážiť nad záujmami rodičov. Vo všeobecnosti, sa vzťahy dieťaťa s jeho rodinou musia zachovať, s výnimkou prípadov, keď sa rodina ukázala ako obzvlášť nevhodná. Z toho vyplýva, že rodinné zväzky možno prerušiť len za veľmi výnimočných okolností a že sa musí urobiť všetko pre ich zachovanie. Existuje dôležitý medzinárodný konsenzus v tom zmysle, že dieťa sa nesmie odlúčiť od svojich rodičov proti ich vôli, s výnimkou prípadov, keď je to potrebné v najlepšom záujme dieťaťa. Ďalšou hlavnou zásadou je, že príkaz na umiestnenie do náhradnej starostlivosti by sa mal považovať za dočasné opatrenie, ktoré by malo byť zrušené len čo to okolnosti umožnia a akékoľvek takéto dočasné opatrenie by malo byť v súlade s konečným cieľom zlúčenia biologických rodičov a dieťaťa. Uvedený pozitívny záväzok prijať opatrenia na uľahčenie zlúčenia rodiny hneď, ako je to možné, vzniká od začiatku obdobia starostlivosti a vždy musí byť v rovnováhe s povinnosťou brať do úvahy najlepší záujem dieťaťa. V takomto prípade sa primeranosť opatrenia musí posudzovať na základe jeho rýchleho vykonávania, pretože plynutie času môže mať nenapraviteľné následky pre vzťahy medzi dieťaťom a rodičom, s ktorým nežije. Ak teda orgány zodpovedajú za situáciu rozpadu rodiny, pretože nesplnili túto povinnosť, nemôžu založiť rozhodnutie o povolení adopcie na základe neexistencie zväzkov medzi rodičmi a dieťaťom. Vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi a vyhliadky na ich úspešné znovuzjednotenie sa navyše oslabia, ak sa bráni v ich ľahkom a pravidelnom prístupe. Ak však od pôvodného umiestnenia dieťaťa do náhradnej starostlivosti uplynulo značné obdobie, záujem dieťaťa, aby sa jeho skutočná rodinná situácia znova nezmenila, môže mať prednosť pred záujmami rodičov o zlúčenie rodiny.

Aplikujúc túto judikatúru na predmetný prípad ESĽP uviedol, že konanie vedúce k pozbaveniu rodičovských práv a povinností a súhlasu s adopciou ukazuje, že vnútroštátne orgány sa nepokúsili naozaj vyvážiť záujmy dieťaťa a jeho biologickej rodiny, ale zamerali sa výlučne na záujem dieťaťa bez toho, aby sa pokúsili skombinovať obidve skupiny záujmov, a navyše ani skutočne neuvažovali o možnosti zlúčenia dieťaťa so svojou biologickou rodinou. V tejto súvislosti ESĽP nebol presvedčený o tom, že príslušné vnútroštátne orgány náležite zvážili potenciálny význam skutočnosti, že v čase, keď sa prvá sťažovateľka dožadovala zrušenia náhradnej starostlivosti alebo aspoň o rozšírenie práva styku, prežívala zásadné zmeny vo svojom živote: v tom istom lete a na jeseň, keď sa začalo predmetné konanie, vydala sa a mala druhé dieťa. V tejto súvislosti, keďže rozhodnutie vnútroštátneho súdu bolo do značnej miery založené na posúdení nedostatočnej schopnosti prvej sťažovateľky starať sa o dieťa, skutkový základ, na ktorý sa vnútroštátny súd odvolával pri vydávaní rozhodnutia, odhalil hneď niekoľko nedostatkov v rozhodovacom procese. ESĽP ďalej poznamenal, že predmetné rozhodnutia boli prijaté v situácii, keď medzi prvou sťažovateľkou a X. došlo len k veľmi obmedzenému kontaktu a pokiaľ ide o návštevy, ESĽP uviedol, že tieto opatrenia neviedli osobitne k tomu, aby umožnili prvej  sťažovateľke slobodne si vytvoriť väzbu s X., napríklad pokiaľ ide o miesto konania stretnutí a účasť na nich. Aj keď návštevy často nefungovali dobre, urobilo sa len veľmi málo na vyskúšanie alternatívnych opatrení. Z takéhoto občasného kontaktu, ktorý medzi sťažovateľmi nastal od doby, keď bol X. prijatý do náhradnej starostlivosti, mohli vyplynúť iba obmedzené dôkazy o tom, aké má prvá sťažovateľka zručnosti v oblasti starostlivosti. Okrem toho ESĽP považoval za významné, že neexistovali žiadne aktualizované znalecké posudky okrem tých, ktoré boli nariadené počas predchádzajúcich konaní v rokoch 2009 až 2010 v súvislosti s umiestnením do náhradnej starostlivosti. Neexistencia nového odborného preskúmania podstatne obmedzila faktické posúdenie novej životnej  situácia prvej sťažovateľky a jej schopnosť starať sa o dieťa v danom čase.  Z odôvodnenia vnútroštátneho súdu okrem iného vyplynulo, že pri posudzovaní schopnosti prvej sťažovateľky  starať sa o dieťa venoval osobitnú pozornosť potrebám osobitnej starostlivosti X. vzhľadom na jeho zraniteľnosť. Zatiaľ čo zraniteľnosť X. bola hlavným dôvodom pôvodného rozhodnutia umiestniť ho do náhradnej starostlivosti, rozsudok súdu neobsahoval žiadne informácie o tom, ako by táto zraniteľnosť mohla pokračovať napriek skutočnosti, že žil v náhradnej starostlivosti už od troch týždňov. Takisto neobsahoval žiadnu analýzu charakteru jeho zraniteľnosti, okrem toho, že odborníci stručne opísali, že X. ľahko podliehal stresu a potreboval veľa pokoja, bezpečnosti a podpory, a že vyjadroval svoj odpor a rezignáciu voči kontaktu s prvou sťažovateľkou, najmä keď čelil jej emocionálnym výbuchom. Podľa názoru ESĽP, vzhľadom na závažnosť dotknutých záujmov, príslušné orgány mali podrobnejšie posúdiť zraniteľnosť X. v skúmanom konaní.

Berúc do úvahy najmä obmedzené dôkazy, ktoré mohli byť získané zo zrealizovaných návštev, v spojení s tým, že sa napriek novej rodinnej situácii prvej sťažovateľky nepodarilo nariadiť nové odborné preskúmanie jej schopnosti zabezpečiť náležitú starostlivosť a nedostatočné zdôvodnenie pretrvávajúcej zraniteľnosti X., bol ESĽP toho názoru, že rozhodovací proces, ktorý viedol k rozhodnutiu o pozbavení rodičovských práv a uvoľneniu X. na adopciu, sa neuskutočnil s cieľom zabezpečiť, aby sa náležite zohľadnili všetky názory a záujmy zúčastnených. Uvedený postup nórskych orgánov nebol pritom sprevádzaný zárukami, ktoré by boli úmerné závažnosti zásahu a závažnosti dotknutých záujmov. Článok 8 Dohovoru teda bol porušený.

ESĽP priznal prvej sťažovateľke 25 000 eur ako nemajetkovú ujmu a náhradu trov konania. Vo vzťahu k druhému sťažovateľovi vyslovil, že konštatovanie porušenia Dohovoru je pre neho dostatočným zadosťučinením.

K rozsudku sú pripojené čiastočne súhlasné stanoviská sudcov (Ranzoni, Yudkivska, Kūris, Harutyunyan, Paczolay a Chanturia), ako aj nesúhlasné stanoviská sudcov (Kjølbro, Poláčková, Koskelo a Nordén).

https://hudoc.echr.coe.int/eng#{"documentcollectionid2":["GRANDCHAMBER","CHAMBER"],"itemid":["001-195909"]}

Zdroj: MSSR