Sťažnosť proti rozhodnutiu o uložení náhradného trestu odňatia slobody

V trestnom konaní je možné, aby bol v rozhodnutí o vine a treste uložený odsúdenému aj náhradný trest. Jeho účel spočíva v tom, že pokiaľ odsúdený nevykoná uložený trest, nastúpi výkon náhradného trestu. Najvyšší súd SR rozhodoval vo veci, kedy odsúdená nevykonala uložený peňažný trest, za čo jej bol uložený výkon náhradného trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov. 

JUDr. Alexandra Podivinská 05. 06. 2017 4 min.

Skutkový stav

Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR bola odsúdená uznaná vinnou z prečinu subvenčného podvodu podľa ustanovenia § 225 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v platnom znení (ďalej len „Trestný zákon“) v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa ustanovenia § 216 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona za čo jej bol  uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 roka, ktorého výkon súd podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov. Súčasne jej bol uložený peňažný trest vo výmere 1 000 eur a pre prípad jeho úmyselného zmarenia bol odsúdenej uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov.

Odsúdená tento peňažný trest nezaplatila aj napriek tomu, že súd ju k jeho zaplateniu vyznal na základe výzvy. Odsúdená uviedla, že nie je schopná uložený peňažný trest zaplatiť z dôvodu, že sa nachádza v  sociálnej núdzi, je nezamestnaná a nárok na poberanie sociálnych dávok jej mal vzniknúť v budúcnosti. Preto podala žiadosť o povolenie splácať peňažný trest, avšak tomuto návrhu súd nevyhovel. Následne súd nariadil výkon náhradného trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov. Výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Proti tomuto rozhodnutiu podala odsúdená sťažnosť.

Sťažnosť

Odsúdená namietala, že súd rozhodol o nariadení výkonu náhradného trestu odňatia slobody bez toho, aby mal dostatočne preukázané, či marila výkon uloženého peňažného trestu úmyselne. Ako už bolo uvedené vyššie, odsúdená deklarovala, že stav sociálnej núdze jej znemožňoval zaplatiť uložený peňažný trest. Tvrdila, že ak trest nevykonala len z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov, nemohla mariť výkon tohto trestu úmyselne. Preto podľa jej názoru nebolo možné nariadiť výkon náhradného trestu odňatia slobody. Záver prvostupňového súdu spochybňovala aj tým, že požiadala o povolenie splácať peňažný trest v splátkach, avšak tomuto jej návrhu súd nevyhovel. Tiež namietala, že toto rozhodnutie jej nebolo doručené a dozvedela sa o ňom až prostredníctvom ustanoveného obhajcu. Ako ďalší dôvod nezaplatenia uviedla, že očakávala ako sa súd s touto jej žiadosťou vysporiada. Mala zato, že prvostupňový súd rozhodol v napadnutej veci skôr, ako zistil či výkon uloženého trestu marila úmyselne a bez toho, aby vykonal dôkazy, ktoré navrhla.

Je podstatný úmysel pri marení uloženého peňažného trestu?

Najvyšší súd SR po preskúmaní podanej sťažnosti dospel k záveru, že nie je dôvodná. Čo sa týka doručenia uznesenia o nepovolení splácania peňažného trestu po častiach, uviedol, že odsúdená zásielku neprevzala v odbernej lehote. V priebehu konania bolo zistené, že odsúdená na uvedenej adrese býva, čo potvrdil aj otec odsúdenej. Tento tiež uviedol, že sa zdržiava v Austrálii, kde pracuje a nevie kedy sa má vrátiť. Lustráciou v registri obyvateľov súd rovnako nezistil, že by odsúdená zmenila adresu svojho trvalého pobytu, či vykonala zmenu prechodného pobytu. Odsúdená sa nezúčastnila ani verejného zasadnutia na ktorom súd rozhodoval o výkone náhradného trestu a predvolanie na verejné zasadnutie neprevzala v odbernej lehote. Predvolanie nebolo možné doručiť jej ani cestou polície, ktorá vykonala šetrenie v mieste trvalého pobytu odsúdenej.  Nebolo možné ani predviesť ju, nakoľko sa nachádzala v Austrálii. Najvyšší súd SR v tejto veci uviedol nasledovné:

  • „Najvyšší súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, že odsúdená sa účasti na verejnom zasadnutí účelovo vyhýba, v snahe vyhnúť sa výkonu uloženého trestu. Vo vzťahu k sťažnostnej námietke obhajcu, že zo strany odsúdenej sa nemohlo jednať o úmyselné marenie výkonu trestu z dôvodu nedostatku peňažných prostriedkov, čo vylučuje možnosť súdu nariadiť odsúdenej náhradný trest odňatia slobody, najvyšší súd uvádza, že v danom prípade súd neupustil od výkonu peňažného trestu a zároveň neprichádzal do úvahy postup podľa § 430 ods. 1 Tr. por. Najvyšší súd zdôrazňuje, že podstatu podanej sťažnosti tvoria opakované námietky bez akýchkoľvek relevantných dokladov preukazujúcich uvedené tvrdenia, s ktorými sa však už súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal a na odôvodnenie ktorých odkazuje. Pritom najvyšší súd upozorňuje na ustanovenie § 432 ods. 3 Tr. por., v zmysle ktorého odsúdená S.H. môže kedykoľvek odvrátiť výkon náhradného trestu tým, že peňažný trest zaplatí.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6Tost/37/2016, z 29. marca 2017)