Štyri rozhodnutia ESĽP v prospech Slovenskej republiky

​Európsky súd pre ľudské práva 28. mája 2019 zverejnil svoje rozhodnutia zo 7. mája 2019, ktorými v štyroch prípadoch rozhodol v prospech Slovenskej republiky.

Štyri rozhodnutia ESĽP v prospech Slovenskej republiky

V prípade Lonský proti Slovenskej republike sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku za údajné porušenie princípu právnej istoty a princípu rovnosti zbraní podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ku ktorým malo dôjsť v dôsledku zrušenia právoplatných rozsudkov, priznávajúcich sťažovateľovej zosnulej matke vlastnícke právo k nehnuteľnosti, Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal aj porušenie práva na pokojné užívanie majetku, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Sťažovateľ sa ďalej sťažoval na porušenie práva na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) po smrti sťažovateľovej matky zastavil konanie o jej ústavnej sťažnosti a neumožnil mu pokračovať v konaní namiesto nej. Napokon namietal porušenie článku 13 Dohovoru a tvrdil, že mu bol odopretý účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k jeho sťažnosti na zrušenie právoplatných rozsudkov. 

Vláda v konaní pred ESĽP okrem iného namietala, že sťažovateľ neinformoval ESĽP o podstatných skutočnostiach týkajúcich sa podanej sťažnosti, čím si nesplnil povinnosť podľa pravidla 47 ods. 7 rokovacieho poriadku ESĽP. Žiadala sťažnosť zamietnuť pre zneužitie práva na podanie individuálnej sťažnosti. Poukázala na to, že sťažovateľ je v katastri nehnuteľností v súčasnosti zapísaný ako vlastník dotknutej nehnuteľnosti a podľa údajov zapísaných na liste vlastníctva sťažovateľ nadobudol tento pozemok na základe darovacej zmluvy od svojej matky ešte v roku 2013. Jeho vlastníctvo napadli v inom, stále prebiehajúcom konaní tretie osoby. Tieto skutočnosti však sťažovateľ v podanej sťažnosti neuviedol. ESĽP vo svojom rozhodnutí uznal argumenty vlády. Poukázal na to, že podaná sťažnosť sa zakladala na premise, že sťažovateľ sa stal osobou dotknutou rozhodnutiami vnútroštátnych súdov, týkajúcich sa vlastníckeho práva sťažovateľovej zosnulej matky, ako jediný dedič svojej matky. V skutočnosti je však vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, hoci bolo jeho vlastnícke právo, nadobudnuté iným spôsobom než uviedol v sťažnosti, súdne napadnuté. Sťažovateľ teda založil svoju sťažnosť na nekompletných informáciách, pričom práve neuvedené informácie sú podstatné pre posúdenie, či sťažovateľom napadnutý postup vnútroštátnych súdov je vôbec určujúci pre občianske práva a záväzky jeho zosnulej matky a ak áno, či sťažovateľ vôbec má legitímny záujem na uplatňovanie týchto práv pred ESĽP vo svojom mene. Neposkytnutie týchto informácií ESĽP zo strany sťažovateľa bolo vyhodnotené ako pokus o zavádzanie ESĽP. Na základe uvedeného ESĽP sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú podľa článku 35 ods. 3 a 4 Dohovoru pre zneužitie práva na podanie individuálnej sťažnosti.

Ďalšie tri prípady sa týkali namietaných porušení práva na spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.

V prípade Puškárová proti Slovenskej republike sťažovateľka podala žalobu o náhradu škody spôsobenej pri dopravnej nehode. Okresný súd Čadca štyrikrát rozhodol v prospech sťažovateľky, avšak prvé tri rozsudky boli Krajským súdom v Žiline zrušené a štvrtý rozsudok bol krajským súdom zmenený tak, že krajský súd vyhovel v menšej časti nároku sťažovateľky a vo zvyšku žalobu zamietol. Sťažovateľka podala dovolanie na najvyšší súd. Ako sa sťažovateľka neskôr dozvedela z rozsudku najvyššieho súdu, ktorým jej odvolanie zamietol, poisťovňa zaslala k jej dovolaniu vyjadrenie. V marci 2013 sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť na porušenie práva na spravodlivé konanie a namietala, že jej nebolo doručené vyjadrenie poisťovne k jej dovolaniu, v dôsledku čoho bola pozbavená možnosti naň reagovať. V septembri 2013 ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že ani dovolanie, ani vyjadrenie poisťovne k tomuto dovolaniu, neobsahovali také nové skutkové alebo právne skutočnosti, ktoré by už neboli v priebehu doterajšieho súdneho konania známe. Sťažovateľka sa následne obrátila na ESĽP.

ESĽP vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že pred podaním dovolania bola sťažovateľkina žaloba meritórne štyrikrát posúdená súdmi na dvoch stupňoch konania, že sťažovateľka bola počas celého konania zastúpená právnym zástupcom, a teda neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by bola akýmkoľvek spôsobom obmedzená pri uplatňovaní svojich práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Navyše sťažovateľka po tom, ako sa dozvedela o vyjadrení protistrany, si mohla vyžiadať jeho kópiu a podložiť svoju sťažnosť na nespravodlivosť konania s odkazom na obsah tohto stanoviska. Neurobila tak a z tohto dôvodu je jej sťažnosť na ústavný súd aj na ESĽP iba abstraktnou. Podľa článku 35 ods. 3 písm. b) ESĽP vyhlási za neprijateľnú každú individuálnu sťažnosť, ak dospeje k záveru, že sťažovateľ neutrpel „podstatnú ujmu“ s výnimkou prípadov, keď dodržiavanie ľudských práv zaručených Dohovorom a jeho protokolmi vyžaduje preskúmanie podstaty sťažnosti, a za predpokladu, že žiaden prípad nemôže byť odmietnutý z uvedeného dôvodu, ak nebol riadne preskúmaný domácim súdom. Aplikujúc dané kritérium na sťažovateľkin prípad ESĽP konštatoval, že nedoručenie vyjadrenia protistrany nespôsobilo sťažovateľke „podstatnú ujmu“ v zmysle článku 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru. Nakoľko toto nebol prípad, kedy by dodržiavanie ľudských práv vyžadovalo preskúmanie podstaty sťažnosti  a o sťažovateľkinej žalobe bolo rozhodované na niekoľkých stupňoch konania, ESĽP dospel k záveru, že sťažnosť je neprijateľná a v zmysle článku 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru ju odmietol.

V prípade Nerušil proti Slovenskej republike súdy dvoch stupňov vyhoveli žalobe tretej osoby proti sťažovateľovi a rozsudok nadobudol právoplatnosť. Sťažovateľ sa obrátil na generálneho prokurátora s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania na najvyšší súd v jeho prospech a generálny prokurátor tak urobil. Najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol ako nedôvodné. V rozsudku medzi iným poukázal na to, že sa stotožňuje s argumentom uvádzaným žalobcom v jeho vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu, že dovolanie by malo byť použité iba vo výnimočných prípadoch a nie vtedy, keď majú strany v konaní odlišné názory na bežnú právnu otázku. Až z písomného vyhotovenia rozsudku najvyššieho súdu sa sťažovateľ dozvedel, že žalobca sa vyjadril k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora. Sťažovateľ napadol rozhodnutie najvyššieho súdu na ústavnom súde a tvrdil, že boli porušené jeho procesné práva, pretože mu nebolo doručené vyjadrenie žalobcu k mimoriadnemu dovolaniu a nemal možnosť sa k nemu vyjadriť. Tvrdil, že situácia bola o to horšia, že najvyšší súd sa s týmto vyjadrením vo svojom rozsudku stotožnil. Ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Uviedol, že rovnako ako žalobca, aj sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu, a že žalobcove vyjadrenie neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, iba tie, ktoré boli už predložené pred súdmi nižšieho stupňa. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal rovnaké možnosti obhajovať svoje záujmy pred najvyšším súdom ako žalobca, teda nebol postavený do podstatnej nevýhodnejšej pozície ako žalobca a žalobca nebol na úkor sťažovateľa zvýhodnený.

ESĽP vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že pred napadnutou fázou konania bola vec preskúmaná v merite súdmi dvoch stupňov, sťažovateľ bol zastúpený právnym zástupcom a nič nenasvedčuje tomu, že bol obmedzený v možnosti uplatniť svoje právo plne v súlade s článkom 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP navyše poznamenal, že namietané nedoručenie vyjadrenia žalobcu sa udialo v špecifickej časti konania, týkajúcej sa mimoriadneho dovolania proti právoplatnému rozsudku podaného generálnym prokurátorom. Použitie tohto prostriedku ESĽP považoval za nesúladné s požiadavkami článku 6 ods. 1 Dohovoru v špecifických prípadochDRAFT-OVA a. s. proti Slovenskej republikeCOMPCAR, s. r. o. proti Slovenskej republike a PSMA, spol. s r. o. proti Slovenskej republike. Cieľom využitia tohto prostriedku bola ochrana záujmov sťažovateľa, i keď, ako konštatoval najvyšší súd, tento neutrpel značnú ujmu na svojich právach. Vzhľadom na uvedené ESĽP konštatoval, že nedoručenie vyjadrenia protistrany nespôsobilo sťažovateľovi „podstatnú ujmu“ v zmysle článku 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru, dodržiavanie ľudských práv nevyžaduje preskúmanie podstaty sťažnosti  a vec bola na vnútroštátnej úrovni náležite preskúmaná. Sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.

V prípade Greňová proti Slovenskej republike bola sťažovateľka v procesnom postavení odporcu účastníčkou konania o zaplatenie peňažnej sumy. Po zrušení platobného rozkazu a dvoch prvostupňových rozsudkoch zrušených Krajským súdom v Banskej Bystrici, Okresný súd Zvolen žalobe vyhovel. Rozsudok bol potvrdený krajským súdom. Sťažovateľka rozsudky okresného súdu a krajského súdu napadla prostredníctvom dovolania na najvyššom súde. Argumentovala, že jej procesné práva boli obmedzené tým, že o jej odvolaní proti prvostupňovému rozsudku sa neuskutočnilo žiadne pojednávanie, a že napadnuté rozsudky boli svojvoľné. Dňa 25. februára 2014 bolo z najvyššieho súdu sťažovateľke doručené vyjadrenie navrhovateľa k jej dovolaniu. Dňa 17. apríla 2014 bolo sťažovateľke doručené písomné vyhotovenie rozhodnutia o odmietnutí dovolania, ktoré najvyšší súd prijal na neverejnom zasadnutí 26. februára 2014. Sťažovateľka podala na ústavný súd sťažnosť a namietala, že vyjadrenie navrhovateľa jej bolo doručené deň pred rozhodovaním o jej dovolaní, čím jej najvyšší súd v podstate odňal možnosť reagovať na toto vyjadrenie. Ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľka sa následne obrátila na ESĽP.

ESĽP vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú z dôvodu, že sťažovateľka neutrpela podstatnú ujmu v zmysle článku 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru. ESĽP konštatoval, že nič nenaznačuje, že by sťažovateľka mala vedomosť o rozhodnutí najvyššieho súdu pred jeho doručením, ku ktorému došlo až viac ako mesiac a pol po tom, ako jej bolo doručené vyjadrenie navrhovateľa, pričom v tomto období sa nepokúšala na vyjadrenia navrhovateľa reagovať. Navyše ani pred ústavným súdom, ani v sťažnosti podanej na ESĽP sťažovateľka nezdôvodnila, aký mala namietaná nemožnosť reagovať na vyjadrenie navrhovateľa dôsledok na jej schopnosť uplatniť svoje občianske práva a záväzky v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP poukázal na konštatovanie ústavného súdu, ktoré nebolo sťažovateľkou popreté, že vo vyjadrení navrhovateľa nebolo nič iné ako skutočnosti, ku ktorým sťažovateľka už predtým mala možnosť vyjadriť sa. Za týchto okolností ESĽP nebol toho názoru, že sťažovateľke bola spôsobená podstatná ujma. ESĽP ďalej dospel k záveru, že boli splnené aj ďalšie dve podmienky odmietnutia sťažnosti, keďže dodržiavanie ľudských práv v posudzovanom prípade nevyžaduje preskúmanie podstaty sťažnosti a prípad sťažovateľky bol riadne preskúmaný vnútroštátnym súdom v zmysle článku 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru. Sťažnosť preto vyhlásil za neprijateľnú.
Zdroj: MS SR