Voči sudkyni Monike Jankovskej (sťažovateľka) bolo začaté trestné stíhanie 9. septembra 2020 a zároveň bolo voči nej vznesené obvinenie za účastníctvo vo forme organizátora na zločine marenia spravodlivosti podľa § 21 ods. 1 písm. a) k § 344 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. b) a c) s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona (TZ). Neskôr však vyšetrovateľ NAKA uznesením z 1. marca 2021 zmenil právnu kvalifikáciu skutku a skutok sa posudzoval ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a), b) a c) s poukazom na § 138 písm. i), § 139 ods. 1 písm. i) a § 140 písm. c) TZ. Sudca pre prípravné konanie vyvodil existenciu dôvodného podozrenia, že stíhaný skutok sa stal. Vzhľadom na túto skutočnosť dospel k záveru, že u sťažovateľky sú dané väzobné dôvody tzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku z dôvodu obavy, že by sťažovateľka mohla ovplyvňovať svedkov a iné osoby. Sťažovateľka bola následne väzobne stíhaná prakticky 12 mesiacov, pričom bola uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Dňa 16. apríla 2021 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ÚS SR) doručená sťažnosť, ktorou sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ústava) a svojho práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (dohovor). Podstata námietok bola založená na tvrdení o nepresvedčivosti uznesenia krajského súdu vo vzťahu k záveru o existencii dôvodov kolúznej väzby a nemožnosti jej nahradenia.
ÚS SR na sťažnosť reagoval a v časti, kde sťažovateľka namietala porušenie základného práva na osobnú slobodu a slobodu v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru, ju prijal na ďalšie konanie. Následne 14. októbra 2021 rozhodol, že Uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5Tpo/300/2021-137 z 15. marca 2021 bolo porušené základné právo sťažovateľky na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru. Týmto rozhodnutím zároveň toto uznesenie zrušil a Krajskému súdu v Trnave nariadil nahradiť sťažovateľke trovy konania.
V náleze ÚS SR predostrel argumentáciu krajského súdu, ktorý uložil kolúznu väzbu, ako aj argumentáciu sťažovateľky. Podľa názoru ÚS SR z tejto argumentácie nevyplynuli jasné a zrejmé dôvody pre nariadenie kolúznej väzby a to najmä z toho dôvodu, že v čase nariadenia väzby všetky osoby, ktoré by sťažovateľka mohla potenciálne ovplyvňovať, boli už vo väzbe, a v prípade osoby poškodeného a svedkov boli tieto už vypočuté. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ÚS SR skonštatoval nasledovné:
„Vymedzenie potenciálnych adresátov kolúzneho správania sťažovateľky krajským súdom, a teda samotný záver o existencii dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, vyznieva nepresvedčivo, vágne, čo je pri zohľadnení intenzity zásahu do práva sťažovateľky na osobnú slobodu vyvolaného rozhodnutím krajského súdu (vzatie do väzby) neakceptovateľné. Tvrdenie krajského súdu, na ktorom je založený záver o existencii osôb, ktoré by sťažovateľka mohla ovplyvňovať v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, má len zovšeobecňujúcu povahu.
Ochrana sťažovateľky pred negatívnou medializáciou a publicitou ako krajským súdom definovaný motív jej niekdajšieho premysleného konania, ktoré má zakladať budúce riziko kolúzie (bod 46 odôvodnenia uznesenia krajského súdu), sa v aktuálnych reáliách spoločenského vnímania sťažovateľky javí diametrálne odlišne v porovnaní so stavom v období, keď sa mala kolúzne správať. Argumentácia väzobného súdu obsiahnutá v rozhodnutí, ktorým sa obvinený berie do väzby, musí byť dostatočne konkrétna a pôsobiť presvedčivo tak, aby dôvody väzby boli zrejmé zo samotného rozhodnutia súdu, bez nutnosti oboznamovania sa s väzobným či vyšetrovacím spisom, či inými okolnosťami veci, ktoré nie sú obsahom rozhodnutia, jeho odôvodnenia.“[1]
ÚS SR tiež pripomína, že mu neprináleží nahrádzať činnosť všeobecného súdu a posudzovať, či existujú vhodné dôvody na umiestnenie osoby do väzby. Pokiaľ by to chcel robiť, musel by sa dopodrobna venovať skutkovému a právnemu vyhodnocovaniu relevantných dôkazov, čím by v podstate nahrádzal činnosť väzobných súdov. V predmetnom prípade sťažovateľky však ÚS SR dospel k záveru, že skutočnosti smerujúce k nariadeniu kolúznej väzby neboli dostatočné. Uvedené má za následok porušenie základného práva sťažovateľky na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.
Ako sme už uviedli, ÚS rozhodnutie krajského súdu zrušil, avšak nepristúpil k vráteniu veci na ďalšie konanie. Za rozhodujúcu okolnosť v tomto smere považoval tú skutočnosť, že sťažovateľka bola medzičasom (26. mája 2021) prepustená z väzby príkazom prokurátora, pričom o väzbe možno rozhodovať vždy iba s účinkami pro futuro.
