Súdny dvor rozhodol o obmedzení slobody šírenia informácií!

Sloboda šírenia informácií, ako jeden zo základných pilierov demokracie, je dlhodobo predmetom ochrany Európskych orgánov, medziiným aj Európskeho súdneho dvora. K slobode informácií nepochybne patrí aj slobodné televízne vysielanie. Čo však, ak členský štát takéto vysielanie a s ním aj slobodu šírenia informácií obmedzí? Možno súhlas Súdneho dvora s takýmto obmedzením chápať ako odklon európskej judikatúry od práva na slobodu informácií? Čítajte a dozviete sa viac.

Súdny dvor rozhodol o obmedzení slobody šírenia informácií!

Šírenie nenávisti

Spoločnosť Baltic Media Alliance Ltd. ( „BMA“) vysielala v Litve televízny kanál NTV Mir Lithuania, ktorý bol určený litovskej verejnosti, najmä ruskej menšine v nej, a bol vysielaný v ruskom jazyku. Nakoľko program vysielaný na tomto kanáli obsahoval falošné informácie, ktoré mali za cieľ podnietiť  nenávisť a nepriateľstvo  voči pobaltským štátom, tak Litovská komisia pre rozhlasové a televízne vysielanie („ LKRT“) prijala obmedzujúce opatrenie. Na základe opatrenia boli poskytovatelia tohto kanálu viazaní, aby počas obdobia 12 mesiacov vysielali tento kanál pre litovských spotrebiteľov výlučne prostredníctvom platených televíznych balíkov. Opatrenie bolo pritom prijaté v úplnom súlade s litovskou legislatívou.

Toto opatrenie BMA napadla na Krajskom správnom súde, ktorý Súdnemu dvoru adresoval otázku, v ktorej sa pýtal či je takéto rozhodnutie v súlade so Smernicou o audiovizuálnych mediálnych službách[1], ktorá zaväzuje členské štáty, aby zabezpečili slobodu príjmu a retransmisie televízneho vysielania.

Čo je skutočne primerané?

Súdny dvor podrobne preskúmal nielen toto opatrenie, ale aj litovský zákon o informovaní spoločnosti, ktorý vyslovene uvádza možnosti obmedzenia slobody informácií v prípade informácií diskreditujúcich Litovskú republiku a jej postavenie, ale aj informácií vedúcich k zosmiešňovaniu, pohŕdaniu či diskriminácií osôb. Takéto informácie môžu byť podľa zákona obmedzené najmä v televíznom vysielaní, ktoré má výrazný vplyv na tvorbu verejnej mienky.

Keďže sa zmienený televízny program zameriaval na ruskú menšinu v Litve, na ktorú pôsobil sugestívne s cieľom ovplyvniť jej názor na vnútornú a vonkajšiu politiku pobaltských štátov a prehĺbiť polarizáciu spoločnosti, Súdny dvor skonštatoval, že išlo opatrenie, ktoré vo všeobecnosti sleduje ochranu verejného poriadku.

Navyše má Súdny dvor za to, že išlo o primerané opatrenie, nakoľko nezakazuje vysielanie a retransmisiu tohto televízneho kanálu ako takého,  iba obmedzuje prístup k nemu tým spôsobom, že tento prístup je možný len po zakúpení plateného balíka televíznych kanálov, ktorý okruh sledovateľov výrazne znižuje.

Na základe týchto argumentov Súdny dvor rozhodol, že takéto opatrenie nespadá pod pôsobnosť smernice, keďže nebráni samotnému vysielaniu tohto kanálu v prijímacom štáte z iného členského štátu. Opatrenie, ktoré síce vysielanie obmedzuje, ale je dostatočne odôvodnené záujmom ochrany verejného poriadku, je v súlade s princípmi Európskej únie.

Možný zásah do slobody šírenia informácií nebol do rozhodovania v tejto veci zahrnutý. Aj keď toto rozhodnutie predstavuje odklon od zaužívanej súdnej praxe, za smerodajné ho zrejme považovať nemožno. Isté však je, že Súdny dvor má záujem na usmerňovaní a stanovení limitov  práva na informácie a slobodný prístup k nim, čo sa s najväčšou pravdepodobnosťou odrazí v jeho nadchádzajúcich rozhodnutiach.

Zdroj: CURIA

Poznámky pod čiarou:

[1] Smernica 2010/13 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb.