Účel konania o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení

Sťažovateľka bola obmedzená na osobnej slobode viac ako dva týždne z dôvodu hospitalizácie na psychiatrickom oddelení zdravotníckeho zariadenia. Ústavný súd SR sa v tejto súvislosti zaoberal najmä otázkou, či boli dané dôvody na obmedzenie osobnej slobody sťažovateľky, čím zároveň vymedzil účel konania o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení.

Martina Beňovská 26. 04. 2021 6 min.

Na Ústavnom súde SR sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 6 Ústavy postupom okresného súdu na základe dlhšieho obmedzovania na osobnej slobode. V tejto súvislosti sa domáha najmä zrušenia uznesenia okresného súdu, ktorým bolo vyslovené, že jej prevzatie do zdravotníckeho zariadenia bolo prípustné. Sťažovateľka bola hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení zdravotníckeho zariadenia, ktoré okresnému súdu oznámilo, že k hospitalizácii sťažovateľky došlo bez jej písomného súhlasu, a že sťažovateľka trpí duševnou poruchou, pri ktorej ohrozuje seba a svoje okolie.

Okresný súd vydal uznesenie, ktorým začal konanie o prípustnosti prevzatia a držania sťažovateľky v nemocnici, čo odôvodnil tým, že súdu bolo doručené oznámenie nemocnice a za opatrovníčku jej ustanovil súdnu úradníčku okresného súdu, čo odôvodnil tým, že je prítomné bezprostredné nebezpečenstvo omeškania. Uznesením z toho istého dňa okresný súd vyslovil, že prevzatie sťažovateľky bolo prípustné, pričom okrem citácie zákonných ustanovení len prepísal skutočnosti, ktoré zistil z výsluchu lekárky. Obe uznesenia boli v spoločnej zásielke doručené nemocnici a opatrovníčke sťažovateľky. Neskôr zdravotnícke zariadenie okresnému súdu oznámilo, že sťažovateľka bola prepustená do domáceho liečenia. Z toho dôvodu bolo konanie zastavené.

Sťažovateľka na Ústavnom súde SR namietla postup okresného súdu v tom, že (i) pri výsluchu lekárky nebol vyhotovený zvukový záznam podľa § 98 ods. 1 CSP; (ii) ako procesný opatrovník jej bola ustanovená súdna úradníčka, hoci opatrovníkom mohol byť jej brat (§ 256 CMP v spojení s § 71 ods. 1 CSP); (iii) nebola poučená podľa § 258 ods. 1 a 2 CMP a ani nevedela, že prebieha nejaké súdne konanie; (iv) výsluch lekárky sa uskutočnil pred ustanovením opatrovníka a o výsluchu nebola upovedomená; (v) vzhliadnutie podľa § 260 ods. 2 CMP nebolo vykonané sudcom, ale vyšším súdnym úradníkom, ktorý ani krátko neopísal stav, v ktorom sa nachádzala; (vi) nebolo jej doručené uznesenie o prípustnosti prevzatia (§ 257 ods. 3 CMP) a (vii) okresný súd nedostatočne odôvodnil uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o prípustnosti prevzatia. Sťažovateľka napokon namietla, že neboli dané dôvody na vyslovenie prípustnosti jej prevzatia do zdravotníckeho zariadenia, keďže sa nesprávala agresívne a agresívne správanie nemusí byť prejavom psychickej poruchy. Sťažovateľka tvrdila, že pri jej vyšetrení pred jej umiestnením v zdravotníckom zariadení boli vylúčené poruchy vnímania a myslenia a nebola daná obava ohrozenia či už seba samej alebo jej okolia.

Vo vzťahu k porušeniu ústavných práv sťažovateľky boli podstatné najmä tie námietky, ktoré smerovali k tomu, aký bol vlastne dôvod vyslovenia prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia. Zákonné právo v tejto súvislosti stanovuje, že bez súhlasu možno do zdravotníckeho zariadenia prevziať osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie. Podmienky takéhoto prevzatia vôbec nevyplývajú z textu čl. 17 ods. 6 Ústavy. Na rozdiel od Ústavy však čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru stanovuje možnosť obmedzenia osobnej slobody duševne chorých osôb. Hoci táto podmienka osobnej slobody výslovne nevyplýva z čl. 17 ods. 6 Ústavy, skutočnosť, že táto podmienka je stanovená v zákone, výslovne smeruje k tomu, čo má byť podstatou konania, ktorého neústavnosť napadla sťažovateľka. Touto podstatou má byť zistenie toho, či osoba prevzatá do zdravotníckeho zariadenia trpí duševnou chorobou alebo má jej príznaky a ohrozuje seba alebo svoje okolie.

Táto požiadavka je v zásade zhodná s požiadavkou, ktorá vyplýva z čl. 5 ods.1 písm. f) dohovoru a ktorá je bližšie vyjadrená v tzv. Winterwerpových kritériách. Podľa prvého kritéria k obmedzeniu osobnej slobody psychicky chorej osoby môže dôjsť len vtedy, ak je k dispozícii dostatočný dôkaz o tom, že osoba trpí psychickou chorobou; pričom takýmto dôkazom je posudok, ktorý opisuje aktuálny stav osoby a v zásade vychádza z jej osobného vyšetrenia. Posudok, ktorý vychádza len zo zdravotnej dokumentácie, je prípustný len vtedy, ak osoba odmieta vyšetrenie. Podľa druhého kritéria musí zistená choroba odôvodňovať nevyhnutnosť prevzatia a umiestnenia do zdravotníckeho zariadenia. V podstate to znamená povinnosť vykonania testu primeranosti, či zistená duševná porucha znamená také nebezpečenstvo, či už pre posudzovanú osobu alebo všeobecne pre iných, pre ktorú je nevyhnutné jej umiestnenie v zdravotníckom zariadení. Dôkazné bremeno v zistení duševnej poruchy, z toho vyplývajúceho nebezpečenstva a nedostatočnosti alternatívnych opatrení je na orgánoch, ktoré rozhodujú o nariadení obmedzenia osobnej slobody. V prípade sťažovateľky tieto kritériá neboli dodržané a nedodržanie viacerých ustanovení CMP bolo len ich vonkajším prejavom.

Okresný súd vypočúval lekárku zdravotníckeho zariadenia, no vôbec nie je zrejmé, či išlo o ošetrujúcu lekárku sťažovateľky (§ 261 CMP). Lekárka len uviedla okolnosti, ktoré viedli k hospitalizácii sťažovateľky, a nie okolnosti, z ktorých by bolo možné zistiť, či a akou duševnou chorobou trpí sťažovateľka, resp. na akú duševnú poruchu je v jej prípade podozrenie. Okresný súd sa oboznamoval so zdravotnou dokumentáciou sťažovateľky (§ 261 CMP), no vôbec nie je zrejmé, čo bolo z tejto zdravotnej dokumentácie zistené. Rovnako ako pri výsluchu lekárky absentuje akýkoľvek údaj o tom, ako môže byť sťažovateľka nebezpečná či už pre seba alebo svoje okolie.

Sťažovateľku okresný súd žiadnym spôsobom nepoučil o jej procesných právach a povinnostiach (§ 258 CMP), čo je následkom toho, že sa nepokúsil nadviazať s ňou akúkoľvek komunikáciu. Okresný súd upustil od výsluchu sťažovateľky, hoci z § 260 CMP žiadnym spôsobom nevyplýva, že úvaha o upustení od výsluchu má byť určovaná len stanoviskom lekára. I takéto stanovisko musí vyplynúť z konkrétnych okolností zdravotného stavu osoby obmedzenej na osobnej slobode. I vzhliadnutie musí byť vykonané v snahe o nadviazanie komunikácie. V postupe okresného súdu nebol urobený žiaden pokus konfrontovať sťažovateľku s dôvodmi jej prevzatia do zdravotníckeho zariadenia, či už vo forme jej poučenia (§ 258 CMP), výsluchu (§ 260 CMP) alebo doručenia akejkoľvek inej písomnosti vrátane uznesenia o prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia (§ 262 CMP). K uvedenému došlo napriek tomu, že § 257 ods. 3 CMP výslovne stanovuje, že rozhodnutie malo byť doručené aj sťažovateľke. V rozpore s týmto ustanovením uznesenie sťažovateľke nebolo doručené ani potom, ako o to výslovne požiadala. Tento postup fakticky viedol k tomu, že sťažovateľke bolo odňaté právo podať odvolanie proti uzneseniu. Týmito na seba nadväzujúcimi procesnými pochybeniami bola zmarená podstata zákonom upraveného procesu, ktorá viedla k porušeniu základného práva sťažovateľky.

Okrem toho súd nevykonal žiaden úkon smerujúci k identifikácii blízkej osoby sťažovateľky, a to aj napriek tomu, že príbuzný sťažovateľky sa zaujímal o jej zdravotný stav. Sťažovateľke a ani žiadnemu jej príbuznému nebola daná možnosť vyjadriť sa k tomu, či sťažovateľka trpí duševnou poruchou. Práve kontakt s blízkou osobou mohol prispieť k zisteniu toho, či sťažovateľka trpí duševnou poruchou, či je táto porucha nebezpečná pre ňu alebo jej okolie alebo či umiestnenie v zdravotníckom zariadení možno nahradiť iným spôsobom.

Všetky tieto nedostatky vyplynuli z neuvedomenia si toho, čo je účelom konania o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení tak, ako vyplývajú z už uvedených kritérií. Účelom konania o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení nie je formálne dodržanie jednotlivých ustanovení § 252 až § 261 CMP alebo lehôt podľa čl. 17 ods. 6 ústavy, ale zistenie toho, či sú dôvody na obmedzenie osobnej slobody. K tomu v tomto prípade nedošlo, a preto boli porušené práva sťažovateľky podľa čl. 17 ods. 1 a 6 ústavy. Preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie týchto práv postupom okresného súdu, vyhovel.

Sťažovateľka bola v rozpore so základným právom obmedzená na osobnej slobode viac ako dva týždne a bolo jej priznané primerané finančné zadosťučinenie 2 500 eur, ako aj úplná náhrada trov konania, ktoré jej vznikli zastúpením advokátom.

Zdroj: Nález Ústavného súdu SR z 9. marca 2021, sp. zn. III. ÚS 199/2020