Uplatňovanie vodcovského modelu vo vojnovej Slovenskej republike

„V jednom národe môže byť len jedna vôľa a jeden prejav tejto vôle, vodca.“

V nasledujúcom príspevku autor analyzuje inštitút vodcovstva ako monokratickej formy riadenia totalitného štátu v podmienkach vojnovej Slovenskej republiky.

JUDr. Peter Roháček 14. 07. 2017 13 min.
Slovenský štát Slovenský štát PENonline.sk

Historické okolnosti

Počas existencie Československej republiky predstavovala Hlinkova Slovenská ľudová strana (ďalej len „HSĽS“) katolícko - nacionálny politický prúd s pravicovou orientáciou. Jej program spočíval v boji proti pražskému centralizmu a usilovala sa o zmenu štátoprávneho usporiadania republiky a vyhlásenie autonómie na slovenskej časti územia. Svoje ciele sa snažila dosahovať v súlade s demokratickými a právnymi princípmi podobne ako ostatné etablované politické strany. Už od roku 1923 bola HSĽS najsilnejšou politickou stranou na Slovensku s priemernou podporou 30 - 35% obyvateľstva,[1] no pre svoj odpor k centralizmu bola, s krátkou výnimkou v rokoch 1927 - 1929, neustále v opozícii. Dôsledkom politickej situácie bola najmä v druhej polovici tridsiatych rokov postupná radikalizácia strany. Narastala nedôvera voči centrálnej vláde, ktorá vytrvalo odmietala akceptovať akékoľvek návrhy autonómie v oblasti hospodárskej, politickej či kultúrnej. Najmä mladá generácia v HSĽS si centralizmus vysvetľovala ako pokus o kolonizáciu Slovenska. Olej do ohňa prilievalo aj všeobecné presvedčenie o neschopnosti demokracie riešiť aktuálne problémy a povedomie funkcionárov o tom, že HSĽS je jedinou politickou stranou oprávnenou zastupovať záujmy Slovenska. Radikalizoval sa aj slovník predstaviteľov strany. Nasledujúci citát prevzal Štefan Polakovič z úryvku prejavu Jozefa Tisa na VII. zjazde strany v Piešťanoch v roku 1936: „Jeden národ, jedna strana, jeden vodca pre jednotný postup všetkých síl v službe jedného národa.“[2]

Po udalostiach v Mníchove stratila HSĽS definitívne svoj demokratický charakter. Po vyhlásení autonómie dňa 6. októbra 1938 začala postupne budovať na slovenskej politickej scéne svoju dominanciu. Konkurenčné strany odstraňovala. Sociálno-demokratická strana, komunistická strana či židovské strany boli odstraňované priamo, najprv bola ich činnosť pozastavená, neskôr ich HSĽS zakázala úplne. Zvyšné politické strany pohltila HSĽS „dobrovoľným“ spôsobom. Išlo o živnostníkov, Slovenskú národnú stranu, fašistov, národných socialistov a agrárnikov a ďalšie strany. Za odmenu dostali niekoľko miest na spoločnej a jedinej kandidátnej listine HSĽS - Strany slovenskej národnej jednoty pri voľbách do Snemu. Prechod moci do rúk HSĽS sa nestretol na Slovensku s vážnejším odporom, práve naopak, oklieštenie krajiny Maďarskom a Poľskom vyvolávalo u obyvateľstva strach a tak podporovali ideu zjednotenia národa hoci aj v rukách jednej politickej strany. Po uchopení moci začala HSĽS budovať nový systém v strane, štáte a spoločnosti, v súlade s vodcovským princípom. Zmeny, aj keď ešte nie oficiálne podľa doktríny vodcovstva možno pozorovať pri právomociach prezidenta.

Už pri tvorbe ústavného zákona č. 185/1939 Sl. z. zo dňa 21. júla 1939 o Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) museli slovenskí ústavodarci riešiť ako jeden zo základných problémov otázku ústavnej pozície prezidenta.[3]V roku 1939 sa zvažovalo ponechať hlave štátu aj funkciu predsedu vlády, prípadne predsedu Snemu. V konečnom znení Ústavy sa však plány radikálneho krídla nerealizovali a Ústava zakotvila formálne trojrozdelenie moci. No počas nasledujúcich rokov právomoci prezidenta ako aj celej exekutívy neustále rástli na úkor zákonodarného zboru. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 215/1942 Sl. z. o Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, ktorý okrem iného upravoval aj postavenie prezidenta, začína prezident oficiálne vystupovať ako vodca a definitívne sa tak ruší aspoň čiastočne demokratický a právny systém zakotvený Ústavou. Ďalšou významnou udalosťou bolo prijatie ústavného zákona č. 200/1944 Sl. z. o splnomocnení meniť ústavné zákony a o rozšírení nariaďovacej právomoci za branej pohotovosti štátu, ktorým prezident získal oprávnenie vydávať dekréty so silou ústavného zákona. Napriek tomu však nebol zodpovedný za výkon funkcie, pretože zodpovednosť preberala vláda ministerskou kontrasignáciou.

Inštitút vodcovstva vyžadoval spojenie hlavy štátu, funkcie predsedu vlády a predsedu vládnucej strany v jednej osobe. Predstavy o revízii štátneho zriadenia Slovenskej republiky vychádzali z talianskeho fašistického a nemeckého nacistického modelu, ktoré presadzovali, aby v rukách vodcu bola sústredená „najvyššia, ničím neobmedzená moc pre zabezpečenie všeobecného dobra.“[4] Postupne, s neustále rastúcou podporou vodcovského princípu a snahou o jeho uzákonenie, najmä od roku 1941 sa vykryštalizovali nasledujúce oporné body vodcovstva na Slovensku: Slovenská republika bola vodcovským ľudovým štátom slovenského národa. Hlavou štátu bol vodca národa, ktorý vykonával zároveň funkciu najvyššieho predstaviteľa strany a prvého ministra vlády. Vodca vo svojich rukách koncentroval výkonnú moc, pričom členovia vlády boli menovaní vodcom na základe vodcovho úsudku a boli zodpovední len vodcovi, ktorý bol podľa vtedajšej ideológie zodpovedný za svoje činy len národu. Zavádzanie vodcovského princípu v krajine pochopiteľne oslabovalo postavenie Snemu ako zákonodarného zboru a oslabovali sa princípy parlamentarizmu ako také. Radikálne krídlo HSĽS odmietalo parlamentarizmus od samého začiatku. Namiesto parlamentu sa mala zaviesť tzv. Najvyššia komora záujmových korporácií, ktorá by združovala stranou schválených zástupcov záujmových organizácií.[5]

Porovnanie zákona o Hlinkovej slovenskej ľudovej strane s predchádzajúcou právnou úpravou

Zákon č. 215/1942 Sl. z. o Hlinkovej Slovenskej ľudovej strane (ďalej len „zákon o HSĽS“) bol vyústením snáh o vybudovanie autoritatívneho systému s monokratickým mechanizmom rozhodovania. Tento predpis derogoval zákon č. 245/1939 Sl. z. o HSĽS a vo veľkej miere tak prebudoval jej organizáciu. Ku kompetenciám prezidenta ako najvyššieho veliteľa armády a Hlinkovej gardy a predsedu strany zaužívaným už od roku 1939 pribudli pojmy „vodca národa“ a „vodca strany“. Vodca a prezident v jednej osobe získal možnosť rozhodovať o smere a koncepciách politiky HSĽS. Jeho rozhodnutia a príkazy boli záväzné pre každého člena HSĽS. Vodca vystupoval ako najvyšší predstaviteľ strany, predseda predsedníctva, ústredného výboru zjazdu. Zákon o HSĽS zakotvil pôsobnosť v oblasti menovania a odvolávania generálneho tajomníka a tiež predsedov župných a okresných organizácií strany. Dovtedy najdôležitejší orgán, ústredný výbor, zákon degradoval do polohy poradného orgánu vodcu. Naopak, do popredia sa dostáva užšie predsedníctvo strany, ktoré pozostávalo z vodcu ako predsedu, generálneho tajomníka strany a zo štyroch podpredsedov. Nová právna úprava nepočítala so širším predsedníctvom. V derogovanom zákone širšie predsedníctvo tvorili okrem členov užšieho predsedníctva aj hlavný veliteľ Hlinkovej Gardy, členovia vlády a členovia predsedníctva snemu. Zvyšných dvanásť osôb menoval predseda strany. Aj po roku 1942 zostal zachovaný zjazd ako významný politický orgán HSĽS, hoci v obmenenom zložení a zo zákona bolo vyňaté ustanovenie o tom, že zjazd je vrcholná ustanovizeň strany. Je to pochopiteľné pre svoju nezlučiteľnosť s princípom vodcovstva. V kompetenciách zjazdu zostalo rozhodovanie o programových otázkach strany a schádzal sa raz za 5 rokov alebo mimoriadne na príkaz vodcu.

Uplatňovať vodcovský princíp aj na nižších pozíciách v strane bolo možné aj vďaka územnej organizácii HSĽS.[6]Tá verne kopírovala administratívne členenie štátu a výsledkom boli župné, okresné a miestne organizácie HSĽS.[7]

Hlinkova Slovenská ľudová strana a jej charakteristika

Strana bola podľa § 2 zákona o HSĽS verejnoprávnou korporáciou, ktorá mala „právnu subjektivitu súkromnoprávnej povahy“. Pojem verejnoprávna korporácia právna teória charakterizuje ako subjekt práv a povinností, ktorý je úzko spätý s podielom na verejnej moci.[8]Na to, aby mohla verejnoprávna korporácia vzniknúť, musia byť splnené viaceré požiadavky, napríklad musí vzniknúť z vôle zákonodarcu. Aj na základe tohto ustanovenia a pojmu verejnoprávna korporácia možno badať silné naviazanie strany na štát, čo však neguje druhá časť predmetného ustanovenia, ktorá hovorí, že HSĽS disponuje právnou subjektivitou súkromnoprávnej povahy. Pre porovnanie, predchádzajúca právna úprava charakterizovala HSĽS iba ako právnickú osobu - politickú organizáciu, prostredníctvom ktorej sa slovenský národ zúčastňuje na vedení a správe štátu. Zákon o HSĽS už ale nehovorí o vedení a správe štátu, ale priamo o štátnej moci čo je závažným zásahom do zvrchovanosti ľudu. Interné podmienky na vznik členstva v strane upravoval § 5 ods.1 až 4 zákona o HSĽS. Členom sa mohol stať každý štátny občan slovenskej národnosti, ak nebol židom alebo židovským miešancom. Na tomto ustanovení možno pozorovať antisemitský charakter strany a štátu ktorý sa výraznejšie začal prejavovať práve v období rokov 1942 až 1944. Rasový a národnostný cenzus bol výsledkom vtedajšej politickej situácie a silných protižidovských nálad v celej Európe ktoré v konečnom dôsledku viedli ku katastrofe obrovských rozmerov. Predchádzajúca právna úprava uvádzala iba podmienku, že členom sa môže stať každý štátny občan slovenskej národnosti. Paragraf 6 zákona o HSĽS ukladal členom strany zvýšené povinnosti voči národu a štátu. Aj tu možno pozorovať výrazné prelínanie pojmu strana a štát. Zanedbanie povinností člena bolo možné disciplinárne stíhať. Zákon však nešpecifikuje ani konkrétne povinnosti členov, ani či mohol kompetentný orgán strany stíhať člena len za porušenie interných predpisov strany, alebo aj za porušenie povinností s významom celoštátneho charakteru.

Orgány strany

Ústrednými orgánmi strany boli vodca, predsedníctvo, ústredný výbor a zjazd.[9]Právne postavenie vodcu bolo upravené v tretej časti zákona o HSĽS, v § 9 až 13. Bol najvyšším predstaviteľom strany, určoval smer jej politiky v rámci programových zásad a presadzoval tiež spôsoby, akými mala strana plniť svoje úlohy a poslanie. Monokratický charakter rozhodovania možno dokázať práve na paragrafe 10, ktorý stanovuje, že spomínané oprávnenia vodcu boli do praxe pretavované ako rozkazy ktoré boli právne záväzné pre každého funkcionára i radového člena strany. Titul vodca predpokladal aj iné funkcie, najmä však funkciu predsedu zjazdu, predsedníctva a ústredného výboru strany. Vodca menoval a odvolával generálneho tajomníka, ako aj predsedov župných a okresných organizácií. Z toho dôvodu sa uskutočnili valné zhromaždenia vo všetkých miestnych, okresných a župných organizáciách. Mali navrhovať funkcionárov, ktorých následne menoval vodca. Tajomník HSĽS František Galan charakterizoval povinnosti zvolených funkcionárov nasledovne: „Každý vymenovaný funkcionár je si vedomý toho, že je na svojom mieste z vôle a dôvery vedenia strany a z vôle vodcu strany, tomuto je za prácu zodpovedný, tohto musí poslúchať.“[10]V duchu uvedeného citátu sa začal aj presun kompetencií z nižších organizačných celkov na generálny sekretariát, ktorý schvaľoval prihlášky nových členov, zhromaždenia straníckych organizácií, či dokonca aj mená jednotlivých rečníkov. Podľa § 13 mohol vodca v závislosti od konkrétnej situácie delegovať časť svojich právomocí do rúk podpredsedov strany, prípadne iných členov a zveriť im tak určité úseky činnosti strany. Poradným orgánom vodcu bol už spomínaný Ústredný výbor strany, upravený v § 14 až § 15 zákona o HSĽS.

Zákon o HSĽS upravil aj vlastnú súdnu organizáciu HSĽS. Novinkou bol Ústredný súd strany. Bol zriadený pri predsedníctve. Skladal sa z predsedu a dvanástich členov a rozhodoval v trojčlenných senátoch. Mal právomoc rozhodovať o vine v disciplinárnom konaní. V nadväznosti naň boli vybudované obvodné a župné súdy strany (pozri prílohu č. 3). Ústredný súd sa skladal z predsedu a 12 členov, pričom všetkých členov menoval a odvolával vodca. Preto možno pochybovať o zmysle straníckeho súdnictva, ktorého nestrannosť bola úplne potlačená závislosťou na rozhodnutiach vodcu. Súdna organizácia HSĽS sa tak stala ďalšou zložkou mocenského aparátu vodcu pôsobiaca smerom do vnútra strany.

Vodcovský systém sa neobmedzoval len na vodcu národa, naopak vytváral silne centralizovaný monokratický systém zložený aj s nižšie postavených vodcov. Predsedovia okresných a župných organizácií požívali status vodcu v im podriadených organizačných jednotkách. Paragraf 41 zákona o HSĽS zaväzuje predsedov organizačných jednotiek pod disciplinárnymi následkami zodpovednosťou za „politický stav“ svojho územného obvodu a „v politických veciach sú im podriadené všetky zložky Strany v obvode.“ Predsedovia tak mali veľmi široké právomoci v rámci svojho územného obvodu a pôsobili ako vodcovia na regionálnej úrovni.

Vodcovský princíp v praxi

Uplatnenie vodcovského princípu vnímali členovia HSĽS ako prostriedok na „zdiscipliňovanie celého národa a jeho prevýchovu v duchu kresťanskom a národnom.“[11]V praxi sa princíp uplatňoval ako kumulácia štátnych a straníckych funkcií. Vďaka tomu mohlo vedenie strany ovplyvňovať a koordinovať politický, kultúrny, hospodársky a verejný život krajiny podľa vlastných predstáv a ideológie. Na zabezpečenie týchto úloh boli vydávané Organizačné zvesti, stranícky spravodajca ktorý obsahoval organizačné pokyny a smernice pre činnosť miestnych organizácií strany.

Vodcovský princíp súvisel s mohutným rozvojom byrokracie, organizovanosťou a riadením straníckeho aj štátneho aparátu vertikálnym systémom zhora nadol, s pôsobením policajných a iných bezpečnostných zložiek, zmanipulovanosťou alebo absenciou volieb a systémom jednej dominantnej strany. Od roku 1942 sa začalo obdobie obohacovania na arizáciách a možno tiež pozorovať nárast korupčných škandálov, ktoré môžeme pripísať na vrub svojvoľnému rozhodovaniu nižšie postavených vodcov. Tento trend sa strana snažila potlačiť práve presadzovaním jednotnej línie strany čo znamená že všetky intervencie strany do oblasti výkonu verejnej moci prechádzali na generálny sekretariát. Opatrenie sa však vyhlo účinku, pretože vo vodcovskom systéme absentovali kontrolné mechanizmy a v rukách nižšie postavených vodcov sa zhromažďovala príliš veľká moc.

Uplatnenie vodcovstva spôsobilo tiež vytláčanie Čechov a najmä Židov z verejných funkcií. Slovákov, hoci aj inak politicky orientovaných, sa čistky príliš nedotkli, pravdepodobne z dôvodu deklarovanej národnej jednoty. Tento postup podporovala aj pomerne veľká časť obyvateľstva. Postoj Slovákov pramenil zo všeobecnej nedôvery voči Židom a Čechom, ktorá sa začala prejavovať už od začiatku veľkej hospodárskej krízy a mnohý Slováci v nich videli zlodejov bohatstva a produktov ich práce.[12]

Po otvorenom prijatí vodcovstva sa rozhodovací mechanizmus pri monopole moci v HSĽS uplatňoval v hierarchii vo vertikálnej línii vodca, predsedníctvo HSĽS (t.j. vodca, štyria podpredsedovia a generálny tajomník), Ústredný výbor HSĽS, sekretariát, 6 župných, 60 okresných a 2675 miestnych organizácií. Rozhodovanie na miestnej úrovni sa koncentrovalo v rukách župných, okresných a miestnych predsedov strany. V nemalej miere sa to prejavilo poklesom členskej základne a úbytkom členov na schôdzach strany. Zákon o zmenách v samospráve obcí Sl. z. z roku 1943 aplikoval vodcovský princíp na najnižšie zložky teritoriálno-správneho aparátu. Zákon zrušil obecné zastupiteľstvá a posledné, aj keď len formálne existujúce samosprávne orgány v súlade s heslom, ktoré vyjadril J. M. Kirschbaum: „Nič mimo stranu - všetko v strane, nič proti strane – všetko pre stranu[13]“ Zaviedol sa menovací princíp pri obsadzovaní obecných výborov a do funkcií starostu či mešťanostu. HSĽS sa snažila zabezpečiť, aby sa do verejných funkcií dostávali lojálni ľudia. Túto snahu najlepšie charakterizuje vtedajšie heslo: „Obecný záujem, a nie rodinkárstvo a klikárstvo bude rozhodovať.“ Vodcovský princíp bol uplatnený aj v iných oblastiach spoločenského života, napríklad aj v oblasti poľnohospodárstva, pričom právnu úpravu nachádzame napríklad v zákone o Roľníckej komore.[14]

Najmä v období rokov 1943 –1944 si vodca (Jozef Tiso) neotrasiteľne upevnil svoju pozíciu v strane i v štáte. Jeho unikátne postavenie spočívalo v charizmatickej osobnosti, širokej podpore materskej strany, no najmä v vo veľkej dôvere obyvateľstva v cirkev a jej mocenský aparát. Za zmienku stojí aj § 44 zákona o HSĽS - rozličné ustanovenia. Neobmedzená moc vodcu sa odzrkadlila aj v tomto ustanovení, ktoré zakazuje prezentovať akékoľvek politické prejavy príslušníka slovenského národa, či už v tlači, pri vydávaní politických časopisov alebo iným spôsobom bez súhlasu Strany, ako je to charakteristické pre väčšinu nedemokratických režimov. Jedinou výnimkou z citovaného ustanovenia sú politické prejavy vodcu, ktorý tak ako jediný mohol požívať výsadu slobody prejavu a nemusel sa obávať pokuty 10. 000 Korún slovenských.

Niektorí autori presadzujú názor, že vodcovský princíp uplatňovaný v Slovenskej republike prispieval k ochrane suverenity republiky pred zásahmi zo strany Tretej ríše,[15]resp. že vodcovský princíp pomohol oslabiť vplyv radikálneho krídla v prospech umierneného bloku na čele práve s Jozefom Tisom. Je pravda, že vodcovstvo pomohlo čiastočne oslabiť radikálne krídlo na čele s Vojtechom Tukom, no na druhej strane systém vodcu a jeho nekontrolovateľná nariaďovacia právomoc v exekutíve s vylúčením trestnoprávnej zodpovednosti vodcu mali ďalekosiahle následky na celospoločenské dianie v Slovenskej republike.

Je paradoxné, že vtedajší ideológ HSĽS Štefan Polakovič už v tom období predvídal, že v budúcnosti bude systém jednej politickej strany a vodcovský princíp patriť k prežitkom doby a budú nahradené novými formami organizácie a riadenia štátu. Nehovoril ešte priamo o demokracii, či o pluralite názorov a spravodlivom súboji politických strán, no z jeho diel je zrejmé, že tieto princípy dokázal predvídať. Najzávažnejším dôsledkom uplatnenia vodcovského princípu v Slovenskej republike je potlačenie suverenity ľudu, vzhľadom na skutočnosť, že sa do popredia dostala zvrchovanosť štátostrany, Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany.


[1] Baka, I.: Vznik štátostrany, História, ročník III.,1/2003; str. 21
[2] Polakovič, Š.: K základom Slovenského štátu. Matica slovenská, Martin 1998; str. 6
[3] Klimko, J.: Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku. Obzor, Bratislava 1986; str. 80
[4] Klimko, J.: Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku. Obzor, Bratislava 1986; str. 199
[5] Klimko, J.: Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku. Obzor, Bratislava 1986; str. 199
[6] Príloha č. 2
[7] Bližšie pozri § 20 - 38 zákona o HSĽS, časť Organizačné jednotky Strany
[8] Škultéty, P.: Správne právo hmotné, všeobecná časť. PRAF UK, Bratislava 2006; str. 21
[9] Príloha č. 2
[10] Baka, I.: Vznik štátostrany, História, ročník II., 1/2003; str. 20
[11] Baka, I.: Vznik štátostrany. História, ročník II,1/2003; str. 20
[12] Holec, R.: Slováci a bohatstvo. História, ročník V., 1/2006; str. 27
[13] Baka, I.: Vznik štátostrany, História, ročník II., 1/2003; str. 22
[14] Cambel, S. : Slovenská dedina 1938-1944, Slovak Academic Press, Bratislava 1996; str.166
[15] Korček, J.: Slovenská republika 1943 – 1945, Ministerstvo obrany SR, Bratislava 1999; str. 19