Urýchlené rozhodovanie o väzbe

Ústavný súd SR nedávno skoštatoval, že ak konajúca prokuratúra z dôvodu prílišného formalizmu prehliadne žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu inkorporovanú v jeho podaní, jej postup logicky nemôže spĺňať ani požiadavku neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v intenciách práv zaručených čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Urýchlené rozhodovanie o väzbe

Skutkový stav a základné fakty

Sťažovateľovi bolo uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen ČVS: ORP-770/1VYS-ZV-2016 z 24. novembra 2016 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“) vznesené obvinenie pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, pričom konanie je toho času vedené na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru Banská Bystrica pod ČVS: KRP-138/1-VYS-BB-2016. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu obvineného. Písomné dôvody sťažnosti z 2. decembra 2016 (ďalej len „podanie z 2. decembra 2016“) sťažovateľ doručil 5. decembra 2016. Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola prokurátorom okresnej prokuratúry zamietnutá uznesením č. k. 2 Pv 468/16/6611-2 zo 14. decembra 2016. Z dôvodu nekonania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu uvedenej v podaní z 2. decembra 2016, písomným podaním z 3. februára 2017 požiadal sťažovateľ prokurátora okresnej prokuratúry o oznámenie, akým spôsobom bola jeho žiadosť z 2. decembra 2016 vybavená. Podaním z 9. februára 2017 prokurátor okresnej prokuratúry oznámil sťažovateľovi, že jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 3. februára 2017 nevyhovuje a že jeho podanie z 2. decembra 2016 nepovažuje za žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu z toho dôvodu, že nebola odôvodnená. Po predložení rovnopisu vyšetrovacieho spisu okresnému súdu sa uskutočnil výsluch sťažovateľa 15. februára 2017, ktorý bol prerušený a pokračovalo sa v ňom 17. februára 2017. Uznesením okresného súdu bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Z odôvodnenia

Sťažovateľ namieta postup okresnej prokuratúry, ktorá nekonala v súlade s požiadavkou urýchleného rozhodovania o väzbe, keď o jeho žiadosti o prepustenie z väzby inkorporovanej v podaní z 2. decembra 2016 nekonala a konala až o podaní z 3. februára 2017, ktoré nebolo žiadosťou o prepustenie z väzby, ale žiadosťou o oznámenie, akým spôsobom bolo naložené s jeho predchádzajúcou žiadosťou o prepustenie z väzby z 2. decembra 2016 doručenou 5. decembra 2016. Lehoty z hľadiska požiadavky neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy, ale aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru sa posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). Tejto požiadavke preto nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, II. ÚS 353/06). Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdiť ústavnosť sťažovateľom tvrdeného zásahu do obsahu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresnej prokuratúry vo väzbe na sťažovateľom deklarovanú žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá mala vyplývať z jeho podania z 2. decembra 2016. Z obsahu podania sťažovateľa z 2. decembra 2016 vyplýva, že sťažovateľ namietal právnu kvalifikáciu skutku, ktorý mu bol kladený za vinu, nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia a jeho celkovú nepreskúmateľnosť. V závere podania sťažovateľ zároveň zreteľne uviedol, že „Z vyššie uvedených dôvod preto navrhuje, aby ma dozorový prokurátor prepustil z väzby a napadnuté uznesenie ako nezákonné zrušil“. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom podania sťažovateľa z 2. decembra 2016 dospel k záveru, že argumentácia generálnej prokuratúry, ktorú uviedla vo svojom vyjadrení zo 4. júla 2017 a na základe ktorej predmetné podanie právneho zástupcu sťažovateľa nevyhodnotila ako žiadosť o prepustenie z väzby, je príliš formalistická a v konečnom dôsledku ústavne neudržateľná. Vôľa sťažovateľa byť prepustený z väzby na slobodu bola v závere podania jasne a zrozumiteľne vyjadrená, pričom podľa názoru ústavného súdu nepripúšťala odlišný výklad. Ústavný súd zastáva názor, že za danej situácie mal dozorujúci prokurátor minimálne vyrozumieť právneho zástupcu sťažovateľa o tom, že jeho návrh nepovažoval za „žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu“, čo sa však nestalo. Keďže okresná prokuratúra z dôvodu prílišného formalizmu žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu inkorporovanú v jeho podaní z 2. decembra 2016 prehliadla, jej postup logicky nemohol spĺňať ani požiadavku neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v intenciách práv zaručených čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd rozhodol tak, že: Základné právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 468/16/6611 porušené boli. Sťažovateľovi nepriznal finančné zadosťučinenie. Sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

Zdroj: US SR