Verejná ochrankyňa práv SR: ako to vidí JUDr. Jana Dubovcová

Dá sa to robiť aj inak, lepšie

Už pri nástupe do funkcie ombudsmanky sa pani Dubovcová nechala počuť, že má iné predstavy o fungovaní Úradu Verejného ochrancu práv SR ako jej predchodca, profesor Kandráč[i]. Na druhej strane, doktorke Dubovcovej nie je vlastné písanie čiernych kníh a sústavné útočenie na svojho predchodcu v úrade. Myslí si však, že úrad ombudsmana by mohol a mal fungovať lepšie. Neznamená to však, že by prvý slovenský ombudsman Pavel Kandráč (2002-2012) bol zodpovedný za všetko zlé a nemal by žiadne zásluhy. Takéto čierno-biele videnie sveta patrí skôr do slovníka politikov a takéto politické pechorenie jednoducho pani Dubovcovej nie je vlastné[ii].  

Na druhej strane, ak aj uznávame prínos a zásluhy prvého slovenského verejného ochrancu práv, predsa nemôžeme nevidieť nedostatky. Verejný ochranca práv počas dvanástich rokov svojho fungovania od tohto štátu nedostal reprezentatívne sídlo, aké by v prípade ústavného činiteľa bolo primerané, hoci v Zákone o verejnom ochrancovi práv[iii] je určené, že jeho sídlom je Bratislava[iv].

Kde je zakopaný pes

Zjednodušene povedané, štátne orgány Úradu Verejného ochrancu práv SR jednoducho nepridelili primerané priestory do bezplatného užívania alebo do prenájmu za symbolickú cenu, takže úrad si musí priestory svojho sídla v Bratislave prenajímať za trhovú cenu. V praxi to znamená, že úrad ombudsmana veľkú časť finančných prostriedkov pridelených zo štátneho rozpočtu použije na prenájom a prevádzku svojho sídla v Bratislave a na platy zamestnancov.

Na ďalšiu činnosť v zmysle príslušných ustanovení Ústavy SR[v] a Zákona o verejnom ochrancovi práv[vi] tak podľa vyjadrení JUDr. Dubovcovej pre časopis Corpus Delicti prakticky nezostávajú peniaze[vii]. V praxi sa darí financovať ešte niekoľko zamestnancov mimo Bratislavy a skromné priestory vysunutých pracovísk v niekoľkých krajských mestách. Z hľadiska materiálneho, finančného a personálneho vybavenia Úradu Verejného ochrancu práv SR je to všetko.

Dom ľudských práv: Koncept doktorky Dubovcovej

Jedným z východísk zo súčasného neutešeného stavu je koncept Domu ľudských práv. Do úvahy síce prichádzajú aj iné riešenia, ale koncepcia Domu ľudských práv je podľa nášho názoru najkomplexnejšia a vďaka pôsobeniu Jany Dubovcovej má aj určitú politickú podporu. Na Slovensku totiž pôsobí niekoľko štátnych alebo verejnoprávnych inštitúcií, ktorých úlohou je ochrana základných ľudských práv a slobôd plus niekoľko inštitúcií a organizácií tretieho sektora, ktoré sa ochranou ľudských práv zaoberajú aspoň sčasti.

Zhodou okolností aj ich ústredia alebo riadiace orgány sídlia V Bratislave a tiež si za trhové ceny musia prenajímať kancelárske priestory v centre Bratislavy. Podľa pani ombudsmanky sa riešenie ponúka samo: „Bolo by ideálne, keby Slovenská republika mala (svoj) Dom ľudských práv, v ktorom by sídlilo viacero inštitúcií zaoberajúcich sa aspoň nejakou časťou problematiky ochrany ľudských práv“[viii].

Je to beh na dlhé trate

Prvým krokom by malo byť, že by úrad vlády, ministerstvo alebo iný orgán verejnej moci vyčlenil vhodné priestory pre spoločné sídlo takýchto inštitúcií. Najlepšie by bolo, keby išlo o bezodplatné užívanie kancelárskych priestorov alebo o prenájom za symbolickú cenu (napríklad za 1,- EURO per anno). Kým sa takýto stav nepodarí dosiahnuť, slovenské ľudskoprávne orgány a organizácie by sa mohli ad hoc spojiť a na určitý čas si prenajať spoločné kancelárske a reprezentačné priestory.

V každom prípade by sa na projekte mali zúčastniť (aby to malo zmysel) minimálne Úrad verejného ochrancu práv SR, Centrum právnej pomoci SR, Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, neskôr by sa pridali aj iné verejnoprávne inštitúcie a organizácie tretieho sektora.

Ako by to fungovalo v praxi

V praxi by to fungovalo tak, že občan by sa obrátil na Úrad Verejného ochrancu práv SR, ale zistilo by sa, že jeho vec spadá napríklad do právomoci Centra právnej pomoci SR. Preto by podľa verejnej ochrankyne práv bolo ideálne, keby pracovníčka v kancelárii prvého kontaktu mohla takéhoto klienta poslať (napríklad o poschodie nižšie) do kontaktnej kancelárie Centra právnej pomoci[ix]. Keby sa tento projekt podaril, mohli by sme hovoriť o skutočnej dostupnosti bezplatnej právnej pomoci pre všetkých slovenských občanov aj neobčanov (cudzincov a osoby bez štátneho občianstva - apolitov).

Kto je bežný slovenský sťažovateľ?

Možno to nie je všeobecne známe, ale verejný ochranca práv na Slovensku nie je len pasívnym prijímateľom sťažností a podnetov, ktoré následne v rámci svojich kompetencií a možností vybavuje (ako to robia iné orgány verejnej správy napríklad podľa Zákona o sťažnostiach)[x]. Je potrebné prízvukovať, že slovenský ombudsman sa neobmedzuje na túto činnosť, ale z vlastnej iniciatívy zisťuje úroveň dodržiavania základných ľudských práv a slobôd v činnosti orgánov verejnej správy alebo niektorých orgánov verejnej moci (v zmysle ustanovení článku 151a Ústavy SR[xi] a Zákona o Verejnom ochrancovi práv SR[xii]). Prečo je to také dôležité?

Keby sme vychádzali len z podnetov (alebo sťažností) občanov, ktoré boli adresované ombudsmanovi a doručené do kancelárie prvého kontaktu Úradu verejného ochrancu práv SR, tak verejnosť najviac trápia prieťahy v súdnom konaní aj v správnom konaní (v stavebnom konaní alebo v katastrálnom konaní)[xiii]. Túto skutočnosť potvrdzuje okrem iného aj Správa o činnosti Verejného ochrancu práv SR za rok 2012[xiv].

Dalo sa preto očakávať, že slovenský parlament správou o porušovaní základných ľudských práv a slobôd na Slovensku nebude nadšený. To sa aj potvrdilo, keď Národná rada SR po prerokovaní v pléne ju vrátila ombudsmanke na dopracovanie, čím so správou vyjadrila kategorický nesúhlas[xv]. Musíme však podotknúť, že takýto postup nemá oporu v Zákone o Verejnom ochrancovi práv SR[xvi] ani v Ústave SR[xvii]. Takýto škandalózny postup totiž neumožňuje Ústava Slovenskej republiky[xviii] ani Zákon o rokovacom poriadku Národnej rady SR (Rokovací poriadok SR)[xix].

Je to len špička ľadovca

Prečo sa však slovenský parlament znížil k takému nedôstojnému postupu? Zistené nedostatky totiž predstavujú len špičku ľadovca a skutočnosť je oveľa horšia. Dalo by sa povedať, že JUDr. Dubovcová svojou takpovediac otvorila Pandorinu skrinku. Zjednodušene povedané, napríklad ani jeden občan rómskej národnosti sa v sledovanom období rokov 2012 až 2013 nesťažoval, že sa cíti byť ukrátený na svojich základných ľudských právach a slobodách[xx]. Aby sa prišlo aj na takéto prípady diskriminácie na Slovensku, tím Dr. Dubovcovej už od jej nástupu do funkcie v marci 2012 robí rôzne prieskumy a previerky úrovne dodržiavania ľudských práv a základných slobôd priamo v teréne[xxi].

Miestne zisťovania v teréne

Napríklad v roku 2012 sa tím verejnej ochrankyne práv zaoberal prieťahmi v súdnom konaní, ale aj činnosťou odborov sociálno-právnej ochrany detí a mládeže na jednotlivých obvodných úradoch[xxii]. V minulom roku sa ombudsmanka zamerala na previerky činnosti kolíznych opatrovníkov (najmä v občianskoprávnych konaniach podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku)[xxiii] a dodržiavaniu práv detí a mládeže vo viacerých reedukačných zariadeniach[xxiv].

Verejnú ochrankyňu práv tiež zaujímalo či cudzinci, zadržiavaní na území SR majú prístup k právnej pomoci v zmysle príslušných ustanovení Ústavy SR[xxv] a Zákona o pobyte cudzincov na území SR. Napokon pracovníci Úradu Verejného ochrancu práv SR preverovali, či je väzňom na Slovensku riadne poskytovaná strava a či majú primeraný prístup k zdravotnej starostlivosti (v zmysle ustanovení Zákona o výkone trestu odňatia slobody[xxvi] a vykonávacích podzákonných právnych aktov[xxvii])[xxviii].

Čo na to parlament

Výsledkom miestnych zisťovaní je okrem iného aj Mimoriadna správa o činnosti Verejného ochrancu práv za rok 2012[xxix]. Jej predloženie Národnej rade SR sa neobišlo bez kontroverzií, keď parlament odmietol správu zaradiť do programu tej - ktorej schôdze, čím sa de facto odmietal mimoriadnou správou o porušovaní základných ľudských práv a slobôd zaoberať[xxx]. Aké zistenia priniesla mimoriadna správa?

Okrem iného je to latentná mnohostranná diskriminácia rómskych občanov žujúcich v sociálne vylúčených komunitách (najmä v rómskych osadách na východnom Slovensku)[xxxi]. Ombudsmanka Dubovcová v správe vypichla fakt, že mnohé deti rómskeho pôvodu sú bez dostatočného dôvodu umiestňované do špeciálnych tried a do osobitných škôl, alebo je im inak bránené v riadnych školskej dochádzke (napríklad umiestňovaním do segregovaných rómskych tried v základných školách)[xxxii].

To najlepšie na záver

Z nášho pohľadu najzaujímavejšou časťou mimoriadnej správy ombudsmanky Dubovcovej je analýza prieťahov v súdnom konaní a navrhované riešenia alarmujúcej situácie. Pani ombudsmanka vypichuje problémy so znaleckým dokazovaní, keď súdy nemajú podľa ustanovení Zákona o znalcoch a tlmočníkoch dostatočné páky na potrestanie znalcov, tlmočníkov a prekladateľov[xxxiii]. JUDr. Dubovcová sa aj v rozhovore pre odborný časopis Corpus Delicti nechala počuť, že veľkú časť súdnych prieťahov zapríčinili práve znalci, ktorí si z objektívnych aj subjektívnych dôvodov neplnili svoje povinnosti lege artis[xxxiv].

Verejná ochrankyňa práv navrhuje, aby ministerstvo spravodlivosti zostavilo a zverejnilo zoznam tých súdov, ktoré sú najviac preťažené alebo majú najväčšie prieťahy v súdnom konaní[xxxv]. Verejné zoznamy a podrobnejšie analytické štatistiky by Ministerstvo spravodlivosti SR malo mať k dispozícii aj preto, aby mohlo prioritne riešiť a uspokojovať personálne a materiálne potreby tých najexponovanejších alebo najproblematickejších súdov[xxxvi].