Vymedzenie pojmu „dlžník“ pre účely odporovateľnosti právnych úkonov

Inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov sme sa na týchto stránkach už venovali niekoľkrát, pričom vždy sme sa zamerali na vybraný aspekt aplikácie tohto veriteľského ochranného mechanizmu. Dnes by sme si chceli priblížiť pojem „dlžníka“ pre účely uplatnenia odporovacieho práva, a to v kontexte jedného rozsudku Najvyššieho súdu ČR.

Vymedzenie pojmu „dlžník“ pre účely odporovateľnosti právnych úkonov
Koho právne úkony môžu byť napadnuté odporom 

Začneme zákonnou dikciou, § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojej prvej vete uvádza, že „Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.“ Citované ustanovenie Občianskeho zákonníka nás smeruje k výkladu pojmu „dlžníkove právne úkony“.

V kontexte všeobecných ustanovení záväzkového práva, napr. § 488 Občianskeho zákonníka, rozumieme dlžníkom osobu, ktorej vznikla povinnosť splniť dlh (záväzok). V uvedenom zmysle by odporom malo byť možné napadnúť nielen právne úkony obligačného (priameho) dlžníka, ale napríklad aj ručiteľa, prípadne ďalšie osoby, ktoré sú z dôvodu akcesority, či subsidiarity ich vzťahu voči veriteľovi zaviazané splniť dlh. V takomto význame sa s pojmom dlžník pre účely odporovania právnych úkonov môžeme stretnúť jak v komentovaných zneniach Občianskeho zákonníka,[1] tak v judikatúre.[2]

Významom pojmu „dlžník“ pre účely odporovania sa zaoberal v jednom zo svojich rozhodnutí Najvyšší súd ČR, ktorým vniesol do uvedenej problematiky ďalší rozmer.

 

Logický a systematický výklad

Ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 21.12.2016, sp. zn. 21 Cdo 1374/2016, v ktorom sa tento súd okrem iného musel vyporiadať s obsahovým rámcom pojmu „dlžník“ pre účely odporovania.

O čo v tomto konaní vo stručnosti išlo?

Žalobca ako veriteľ dlžníka sa domáhal určenia neúčinnosti právneho úkonu uskutočneného manželom dlžníka, a to konkrétne darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena, predmetom ktorých bol bezodplatný prevod nehnuteľnosť na osobu blízku - syna. Nehnuteľnosť patrila pôvodne do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len ako „BSM“), ktorí ale uzavreli dohodu o zúžení jeho rozsahu a v súvislosti s tým sa dohodli, že predmetná nehnuteľnosť pripadne do výlučného vlastníctva manžela dlžníka. Je potrebné tiež uviesť, že dohodu o zúžení rozsahu BSM uzavreli dlžník a manžel v čase, keby pohľadávka veriteľa ešte neexistovala. Veriteľ však nemal žiadnu vedomosť o existencií dohody o zúžení rozsahu BSM, z dôvodu ktorého ju súd považoval zo zákona (§ 143a ods. 3 Občianskeho zákonníka) za neúčinnú.

Verdikty súdov prvej a druhej inštancie sa líšili. Kým na prvom stupni súd žalobe vyhovel, na druhom stupni bola žaloba súdom zamietnutá. Vecou sa následne zaoberal Najvyšší súd ČR, ktorý uviedol, že „veriteľ bol za podmienok uvedených v § 42a Občianskeho zákonníka oprávnený odporovať nielen právnym úkonom, ktoré učinil dlžník, ale aj právnym úkonom manžela dlžníka týkajúcich sa majetku, ktorý manžel dlžníka nadobudol na základe dohody o zúžení zákonom stanoveného rozsahu spoločného imania (pozn. naša obdoba bezpodielového spoluvlastníctva manželov) do svojho výlučného vlastníctva, a to za predpokladu, že veriteľ mal právo uspokojiť sa (taktiež) z majetku patriaceho do spoločného imania dlžníka a jeho manžela.“

Súd v tomto prípade vychádzal z toho, že veriteľ mal právo domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky na základe exekučného titulu z majetku, ktoré predtým tvorilo masu BSM, nakoľko dohoda o zúžení rozsahu BSM bola voči nemu neúčinná podľa § 143a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ak mal teda veriteľ právo dosiahnuť uspokojenie aj z majetku, ktoré pôvodne tvorilo BSM jeho dlžníka a ktorý nadobudol do výlučného vlastníctva manžel dlžníka, je zrejmé, že právny úkon, ktorým môže byť veriteľ ukrátený môže uskutočniť nielen dlžník, ale aj jeho manžel.

Na základe tejto úvahy potom Najvyšší súd ČR vymedzil pojem „dlžník“ pre účely odporovania tak, že „zahŕňa nielen toho, kto je zaviazaný splniť záväzok (dlh), ale aj jeho manžela, a to za predpokladu, že veriteľ má právo na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky zo spoločného imania (pozn. resp. BSM) dlžníka a jeho manžela, prípadne z majetku, ktorý manžel dlžníka nadobudol na základe dohody o zúžení rozsahu BSM do svojho výlučného vlastníctva.“

 

Záver

V tomto príspevku sme načrtli ďalší možný pohľad na vymedzenie pojmu „dlžník“ pre účely odporovania. V zásade je možné zovšeobecniť, že odporovateľné môžu byť za splnenia podmienok uvedených v § 42a Občianskeho zákonníka právne úkony každého, kto je povinný záväzok splniť (aktívne) alebo strpieť jeho splnenie (pasívne).

 

Poznámky pod čiarou:

[1]Napríklad FEKETE, I. Občiansky zákonník 1. zväzok (Všeobecná časť). Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2014, s. 424.

[2] Napríklad Napr. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25.10.2011, sp.zn. 14 Co 300/2011 alebo Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 26.4.2002, sp. zn. 21 Cdo 1123/2011.