V pochybnostiach je potrebné k uchádzačovi o zamestnanie pristupovať ako k slabšej strane

Konania, týkajúce sa pracovnoprávnej agendy nie sú v slovenskej, či českej justícii ničím ojedinelým. Osobitnú pozornosť by sme chceli venovať sporom medzi zamestnancom a zamestnávateľom v prípadoch, kedy došlo k úrazu, či poškodeniu zdravia na pracovisku. Nepochybne ide o spory, vyžadujúce si rozsiahle zisťovanie skutkového stavu. Čo však v prípade, že vôbec nie je jasné, či k vzniku pracovného pomeru vôbec došlo?

V pochybnostiach je potrebné k uchádzačovi o zamestnanie pristupovať ako k slabšej strane

Ústavný súd Českej republiky (ďalej len ÚS) prišiel v auguste 2017 so zaujímavým nálezom, sp. zn. I. ÚS 615/17, v ktorom súdy posudzovali, či došlo k vzniku pracovného pomeru, a či sa na prípad bude aplikovať Zákonník práce. ÚS sa tu popasoval s otázkou tzv. zamestnávania na „skúšku“ a právnych následkov úrazu pri takomto type právneho vzťahu.

Skutkový stav

Sťažovateľom bola osoba, uchádzajúca sa o pozíciu zvárača - zámočníka, ponúkanú Úradom práce v Českých Budějoviciach, ktorá na pracovisku vedľajšieho účastníka utrpela vážne poranenie ruky. Sťažovateľ sa na pracovisko vedľajšieho účastníka dostavil a bez uzatvorenia písomnej zmluvy a predchádzajúceho poučenia o bezpečnosti sa pustil do pridelenej práce. Po niekoľkohodinovej práci si však sťažovateľ pri manipulácii s pílou spôsobil ťažké zranenie pravej ruky, výsledkom ktorého bola amputácia štyroch prstov a zranenie palca. Sťažovateľ podstúpil opakované operačné zákroky a jeho zdravotný stav si vyžiadal práceneschopnosť v trvaní od 6.8.2013 do 21.2.2015. Podľa posudku o invalidite zo dňa 22.7.2014 došlo u sťažovateľa k poklesu pracovnej schopnosti o najmenej 70%.

Prípad nadobudol verejnoprávny ale aj súkromnoprávny rozmer. Verejnoprávny spočíval v trestnom stíhaní jedného zo zamestnancov vedľajšieho účastníka pre prečin ťažkého ublíženia na zdraví z nedbanlivosti v zmysle § 147 ods. 1 zákona č. 40/2009 Sb., Trestního zákonníku. Obžalovaný v tomto konaní priznal svoju vinu a konanie bolo podmienečné zastavené. Súkromnoprávna dimenzia zas spočívala v žalobe sťažovateľa zo dňa 18.6.2015, ktorou sa žalobca (sťažovateľ) domáhal odškodného za bolesť a sťažené spoločenské uplatnenie, náhradu za stratu zárobku po dobu práceneschopnosti ale aj po jej skončení.

V prvej inštancii rozhodoval v spore Okresný súd v Českých Budějoviciach (ďalej len okresný súd). Z vyšetrovania vyplynulo, že vedľajší účastník využíval postup, pri ktorom boli uchádzači o zamestnanie prijatí „na skúšku“ bez uzatvorenia písomnej zmluvy. Takto pracovali niekoľko dní, podľa svedeckých výpovedí 2-3 dni, čo vzhľadom na krátku dobu súdy nepovažovali za zamestnávanie na čierno. Následne bola s uchádzačom spätne uzatvorená buď pracovná zmluva (ak sa osvedčil) alebo dohoda a vykonaní práce za odpracované dni či hodiny (ak sa neosvedčil a ďalšia spolupráca nebola žiaduca). Takýto postup bol po vyšetrovaní Inšpektorátu práce vyhodnotený ako niekoľko správnych deliktov (neuzavretie písomnej zmluvy, nedodržanie povinnosti pri zaistení bezpečnosti práce...). Okresný súd túto žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že medzi sťažovateľom a vedľajším účastníkom nevznikol pracovnoprávny vzťah. Nároku na náhradu škody sa okresný súd nevenoval ani v pracovnoprávnej ani v občianskoprávnej rovine.

Po odvolaní sa spor dostal pred Krajský súd v Českých Budějoviciach (ďalej len krajský súd). Tento len konštatoval, že nebol naplnený predpoklad zodpovednosti podľa Zákonníka práce, nakoľko škoda nevznikla pri plnení pracovných úloh.

Ani pred Najvyšším súdom Českej republiky sa situácia nezmenila. Ten totiž zamietol dovolanie pre neprípustnosť. Sťažovateľ sa tak po vyčerpaní všetkých dostupných prostriedkov rozhodol obrátiť na ÚS.

Argumentácia ÚS

Zo strany sťažovateľa bolo namietané porušenie jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd. ÚS konštatoval, že okresný aj krajský súd sa v rámci hodnotenia dôkazov, ktoré má byť voľné, uspokojili s tvrdeniami obžalovaných (vedľajší účastník) a bez ďalšieho ich považovali za relevantné. Nebrali pri tom ohľad na tvrdenia protistrany ani na už spomínané trestné konanie, ktoré bolo podmienečne zastavené. Súdy ďalej nebrali do úvahy argumentáciu žalobcu, ktorý vzťah považoval za pracovnoprávny. Ak by sa s týmto názorom stotožnili postupovali by v zmysle Zákonníka práce, ak by ale vzťah nepovažovali za pracovnoprávny, bolo by ich úlohou poučiť o tom účastníkov konania a zisťovať eventuálne použitie noriem občianskeho práva. Ani jednou z týchto ciest sa však súdy nevybrali, čo nebolo podľa ÚS v súlade s právom na spravodlivý súdny proces.

ÚS sa tiež nestotožňoval s odôvodnením neexistencie pracovnoprávneho vzťahu. V náleze konštatuje, že takýto vzťah môže vzniknúť troma spôsobmi: uzatvorením písomnej pracovnej zmluvy, uzatvorením ústnej či konkludentnej pracovnej zmluvy alebo výkonom závislej práce v tzv. faktickom pracovnom pomere (pre detailnejšie informácie odkazujeme na znenie Nálezu). To či došlo k naplneniu niektorej zo spomínaných foriem alebo nie, si súdy nedokázali dostatočne vyargumentovať.

Záverom ÚS tvrdí, že bez ohľadu na to, či bolo prípad potrebné posudzovať z hľadiska občianskoprávnej alebo pracovnoprávnej úpravy, súdy mali na sťažovateľa hľadieť ako na slabšiu stranu. Toto postavenie  sťažovateľa musí v zmysle práva na spravodlivý proces odôvodňovať dôsledný postup pri hodnotení dôkazov a jeho vysvetlenie a tiež presvedčivú argumentáciu skutkových záverov opierajúcu sa o úplne zistenie skutkového stavu. ÚS sa rozhodol predchádzajúce rozhodnutia zrušiť.

Zdroj: Ústavní soud České republiky