Za obaly na jedlo nemusíte platiť! Alebo je to inak?

Slovenská obchodná inšpekcia sa vyjadrila k povinnosti zákazníkov platiť za obal na pokrmy v reštauráciách a donáškových službách. Spoplatňoanie obalov je údajne protizákonné.

Za obaly na jedlo nemusíte platiť! Alebo je to inak?

Na základe množiacich sa otázok podnikateľských subjektov a spotrebiteľov, týkajúcich sa oprávnenosti účtovania obalov na jedlo v gastro prevádzkach a donáškovej službe Slovenská obchodná inšpekcia informuje o nasledovnom. 

Povinnosti týkajúce sa obalov upravuje ustanovenie § 17 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. To hovorí: "Predávajúci je povinný predávať výrobok v hygienicky nezávadných obaloch alebo ho do takých obalov pri predaji baliť, ak to vyžaduje povaha výrobku. Pri samoobslužnom predaji je povinný poskytnúť spotrebiteľovi obalový materiál. Náklady na obalový materiál a zabalenie výrobku uhrádza predávajúci."

1. Gastro prevádzky 

V prípade gastro prevádzok si predávajúci splní povinnosť poskytnutia vhodného nezávadného obalu tým, že spotrebiteľovi podá objednané jedlo na tanieri (či už plastovom alebo porcelánovom) a ak spotrebiteľ požaduje akýkoľvek iný obal, v ktorom by si jedlo mohol odniesť, môže predávajúci takýto obal účtovať. 

Je však potrebné, aby bol spotrebiteľ o cene takéhoto obalu vopred vhodnou formou informovaný, napr. v cenníku.  

2. Donášková služba 

Pri predaji jedla prostredníctvom rozvozu a donášky nejde o konzumáciu objednaného jedla priamo v prevádzkovej jednotke predávajúceho. Naopak, objednané jedlo je spotrebiteľovi doručené (spravidla za poplatok) na dohodnuté miesto. 

V tomto prípade platí, že povinnosť predávajúceho baliť výrobok do hygienicky nezávadných obalov nemôže byť splnená podaním jedla spotrebiteľovi na tanieri tak, ako v gastro prevádzke určenej na priamu konzumáciu jedla. 
Poskytnutie hygienicky nezávadného obalu je navyše nevyhnutnou podmienkou na to, aby bolo objednané jedlo doručené spotrebiteľovi v požadovanej kvalite. Z uvedeného dôvodu je predávajúci pri rozvoze a donáške jedla povinný poskytnúť spotrebiteľovi hygienicky nezávadný obal. Náklady na obalový materiál/zabalenie výrobku znáša v tomto prípade predávajúci.

Vyššie uvedené je oficiálne vyjadrenie Slovenskej obchodnej inšpekcie (SOI).

Účtovanie obalov v reštauráciách či prostredníctvom donášky sa stalo prirodzenou skutočnosťou, ktorú zákazníci dlhodobo rešpektovali. V zásade by sme to mohli chápať ako "poplatok za hygienickú prepravu pokrmov". Avšak v ostatnom čase sa vyskytli prípady, kedy sa SOI ohradila voči účtovaniu ceny obalov. 

SOI pri výklade zákona zjavne rozlišuje medzi poskytnutím obalu ako samostatne predávaného tovaru napríklad pri "odnesení neskonzumovaných pokrmov" z reštaurácie a individuálne rozlišuje donáškovú službu. Je možné súhlasiť s tým, že pri "odnesení pokrmov" je možné účtovať obal z titulu predaja samostatného tovaru, ktorý súčasne nie je bezprostredne spojený s poskytovaním reštauračných služieb. Inak povedané, tým že reštaurácia ponúka apriori stravu priamo vo svojej prevádzke, je oprávnená účtovať si obal, nakoľko ide o splnenie osobitnej požiadavky spotrebiteľa. Pri donáškovej službe je to však inak. Tým, že predmetom prepravy je preprava pokrmov, právo na osobitné účtovanie obalu neexistuje, nakoľko obal je nevyhnutný za zabezpečenie samotnej prepravy. Teda obal je súčasťou prepravy a nakladania s tovarom, ktorý má byť prepravený. Ak je toto argumentácia, ktorou sa SOI spravuje, nemyslíme, že je vhodné odôvodniť ju práve ustanovením §17 zákona o ochrane spotrebiteľa. Skôr to vyplýva z povahy predaja ako takej. Avšak ani tu zákon nezakazuje účtovať tzv. balné.

Tento prípad má však aj iný rozmer. 

Pri stanovovaní povinností predávajúcim je nevyhnutné prihliadať na to aby boli formulované jasne a povinný subjekt tak mohol byť oboznámený s tým , čo od neho zákon požaduje. Formulácia ustanovujúca danú povinnosť predávajúcemu je však veľmi nešťastná. Odhliadnúc od toho, že druhá veta daného ustanovenia používa iný výraz na označenie obalového prvku (obal vs. obalový materiál) je možné badať aj pomerne rozpačité ustanovenie týchto povinností predávajúcemu.  Konkrétne výraz "obalový materiál" sa v zmysle druhej vety tohto ustanovenia viaže na výkon "samoobslužného predaja" (supermarkety a pod.). Pokiaľ ide o náklady, ktoré ustanovuje tretia veta daného ustanovenia, tieto uhrádza predávajúci vo vzťahu k "obalovému materiálu" a "zabaleniu" výrobku.

Takto formulované ustanovenie následne vytvára u povinných subjektov (predávajúcich) dojem, že povinnosť znášať náklady sa viaže výhradne k tým predávajúcim, ktorí vykonávajú samoobslužný predaj. K tomuto záveru prispieva aj skutočnosť, že reštaurácie a donáškové služby takmer vždy účtujú obal a nie zabalenie výrobku. Ustanovenie síce obsahuje aj formuláciu, že predmetom účtovania nesmie byť ani "zabalenie" výrobku, avšak z povahy takto zvolenej formulácie vyplýva, že predmetom nie je poskytnutie "materiálu" ako takého, ale činnosti súvisiacej so zabalením. Inak povedané, akoby zákon chránil spotrebiteľa len pred spoplatnením samotného materiálu a súčasne v záujme pedchádzania možným špekuláciám zo strany predávajúceho do zákazu spoplatnenia zapája aj činnosti, ktoré musí predávajúci vykonať na zabalenie výrobku. Nakoľko však zákon používa v súvislosti so spoplatnením samostatný pojem "obalový materiál", vytvára táto skutočnosť u predávajúcich dojem, že zákaz spoplatňovania sa viaže výhradne na samoobslužný predaj. A netýka sa teda napríklad reštaurácií a donáškových služieb.

Samozrejme, účelom tohto názoru nie je spochybňovanie postupu SOI v predmetných veciach, najmä preto že táto otázka ako možno vidieť ponúka viacero pohľadov. Ale práve táto skutočnosť, je to na čo je možné poukázať. Spotrebiteľská legislatíva pribúdaním opakovaných novelizácií a transpozícií sekundárnych právnych aktov EÚ, nadobudla pomerne neforemnú a liknavú podobu. Ak totiž zákon ustanovuje povinnosti cieľovej skupine predávajúcich, je potrebné tieto povinnosti vždy formulovať jasne a jednoznačne. Predávajúci nemôže byť viazaný plnením povinností, ktoré sú predmetom alternatívneho výkladu zákona. V opačnom prípade to zakladá právnu neistotu a to nielen na strane predávajúceho, ale aj dozorného orgánu. Vytvára sa tak predpoklad na to aby predávajúci svoje postavenie obhájil.

Druhým rozmerom tohto prípadu môže byť aj ekonomická stránka, ktorá v konečnom dôsledku priťaží spotrebiteľom. A síce premietnutie cien obalov resp. obalových materiálov do cien pokrmov. V takomto prípade by to mohlo mať dopad na všetkých zákazníkov, bez ohľadu na to, či si jedlo prepravujú alebo ho konzumujú priamo v prevádzke.