Zabezpečovací prevod práva a záložné právo

V tomto príspevku sa pokúsime načrtnúť normatívne výslovne neriešenú otázku týkajúcu sa vzájomného vzťahu zabezpečovacieho prevodu práva a záložného práva.

Zabezpečovací prevod práva a záložné právo

Úvod 

Zabezpečovací prevod práva je jedným zo zabezpečovacích inštitútov použiteľný jak na občianskoprávne, tak obchodnoprávne vzťahy. Svoje miesto našiel v Občianskom zákonníku od 01.01.1992. Dovtedy literatúra pripúšťala jeho použitie ako inominátne dojednanie. Pôvodná úprava (od 01.01.1992) bola stručná, koncentrovaná len v § 553, čo viedlo k tomu, že v rámci odbornej verejnosti rezonovali viaceré sporné názory týkajúce sa povahy inštitútu. Tie boli čiastočne odstránené až novelou (zákonom č. 568/2007 Z.z.), ktorou došlo k zmene uvedeného ustanovenia a doplneniu nových § 553a až 553e.

Predovšetkým sa ustálo, že:

  • Zabezpečovací prevod práva má dočasný charakter;
  • Zákaz prepadného charakteru;
  • Spresnili sa náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva;
  • Zavedenie možnosti, aby zabezpečenie poskytla aj osoba odlišná od dlžníka;
  • Spresnil sa postup pre prípad, že dlžník svoj dlh neuhradí (realizácia uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva);

Napriek tomu, že zrejme najväčšie diskusie ohľadom predmetného inštitútu boli predmetnou novelou vyriešené, predsa len ostalo niekoľko zaujímavých tém. V tomto príspevku sa budeme venovať postaveniu a vzájomnému vzťahu zabezpečovacieho prevodu práva a záložného práva.

 

Pluralita zabezpečovacích inštitútov k rovnakému predmetu zabezpečenia 

Charakter zabezpečovacieho prevodu práva svojou podstatou vylučuje, aby ten istý predmet bol predmetom viacerých zabezpečovacích prevodov. Naopak pri záložnom práve je možné, aby toto právo vzniklo k viacerým predmetom.

V zmysle normatívnej právnej úpravy však nie je vylúčené, aby k tomu istému predmetu, ktorý má byť prevedený za účelom zabezpečenia pohľadávky veriteľa, bolo zriadené záložné právo. Ako však postupovať, ak dôjde k výkonu práva v takýchto prípadoch nie je normatívnou úpravou riešené. Podnetnou môže byť diskusia v českom právnom prostredí, kde sme zaznamenali tri názorové prúdy:

  • Eliáš zastával stanovisko, podľa ktorého majú mať práva zapísané ako vecné práva do verejného zoznamu alebo do registra záložných práv prednosť pred zabezpečením, ktoré je len „obligačné“, pričom tieto sa majú uspokojiť až ako posledné;
  • Podľa Winterovej pri výkone práva má zabezpečovací prevod rovnaké postavenie ako záložné právo, a preto pohľadávka zabezpečená zabezpečovacím prevodom má byť uspokojená podľa poradia vo vzťahu ku záložnému právu;
  • Podľa Švestku, ak bola vec alebo právo prevedené v prospech veriteľa, patrí veriteľovi a ten je oprávnený sa z neho sa priamo uspokojiť priamo bez exekúcie vedenej proti dlžníkovi;

 

Záver

Inštitút zabezpečovacieho prevodu práva má veľa spoločných znakov so záložným právom. Keďže sa neustanovili podmienky výkonu zabezpečovacieho prevodu práva, trvalým ponechaním veci, ktorá bola na neho prevedená iba dočasne, rozdiel medzi záložným právom a zabezpečovacím prevodom je nepatrný. Spočíva len v tom, že záložné právo sa viaže na záloh, ktorým môže byť vec, právo alebo iná majetková hodnota, a zabezpečovací prevod sa týka práv k veciam, právu alebo inej majetkovej hodnote.

Najzásadnejší rozdiel medzi záložným právom a zabezpečovacím prevodom práva spočíva v tom, že k určitému právu môže vzniknúť iba jeden zabezpečovací prevod práva, kým pokiaľ ide o predmety záložného práva, na tieto môže vzniknúť aj viac záložných práv.

Čo sa týka vzájomného vzťahu záložného práva a zabezpečovacieho prevodu práva ide podľa nášho názoru o rovnocenné zabezpečovacie inštitúty, a teda pri výkone práva je rozhodujúce poradie ich vzniku.