Zakázané vrátenie vkladu

V príspevku si priblížime podstatu kľúčového princípu korporačného práva – zakázaného vrátenia vkladu. 

Zakázané vrátenie vkladu

Inštitút zakázané vrátenie vkladu – úvodný výklad

Zákaz vrátenia vkladu predstavuje jeden z kľúčových princípov korporačného práva. Do účinnosti novely Obchodného zákonníka č. 87/2015 Z.z. mal svoje vyjadrenie v podobe všeobecne formulovaného zákazu v rámci právnej úpravy spoločnosti s ručením obmedzeným (§123 ods. 3 Obchodný zákonník) a akciovej spoločnosti (§ 179 ods. 2 Obchodný zákonník). Uvedená novela Obchodného zákonníka priniesla podrobnejšie pravidlá, ktoré predmetný inštitút „nanovo“ obsahovo naplnili, nakoľko k jeho „dotvoreniu“ neprispela judikatúra, či akademická obec.

  1. Odplatných právnych úkonoch obchodnej spoločnosti, na ktorých základe poskytne spoločníkovi plnenie bez primeraného protiplnenia;
  2. Bezodplatných právnych úkonoch obchodnej spoločnosti, na ktorých základe poskytne spoločníkovi bez nároku na akékoľvek protiplnenie.

Právnym následkom porušenia zákazu vrátiť vklad je vznik povinnosti osoby, ktorá plnenie predstavujúce neoprávnene vrátený vklad prijala, tento vklad vrátiť späť spoločnosti, pričom povinnou osobou nemusí byť len spoločník spoločnosti. Obchodný zákonník vymedzil taxatívne dva okruhy povinných osôb, a to spoločníkov (ktorých vymedzuje smerom do minulosti, ako aj budúcnosti v § 67j ods. 3) a osoby, v prospech ktorých poskytnuté plnenie sa považuje za plnenie poskytnuté spoločníkovi (§ 67j ods. 4).

 

Niektoré príklady zakázaného vrátenia vkladu

Obchodný zákonník nepodáva vyčerpávajúci výpočet všetkých možných situácií, kedy dochádza k zakázanému vráteniu vkladu. V § 67j ods. 2 Obchodného zákonníka nájdeme teda jednak generálnu skutkovú podstatu zakázaného vrátenia vkladu a tieto konkrétne príklady (nazvime ich špeciálne skutkové podstaty):

  1. Plnenie z titulu zabezpečovacieho práva zriadeného k záväzku spoločníka;
  2. Plnenie z titulu zabezpečovacieho práva zriadeného k pohľadávke spoločníka;

 

V zahraničí to bola práve judikatúra, ktorá podstatnou mierou prispela k obsahovému vymedzeniu princípu zákazu vrátenia vkladu. Z nej je možné sa inšpirovať pri naplnení generálnej skutkovej podstaty zákazu vrátenia vkladu napríklad týmito príkladmi:

  1. Pôžička spoločníkovi, v ktorej sú dohodnuté úroky nižšie ako by mohol za bežných trhových podmienok získať;
  2. Predčasne splatenie ešte nesplatnej pohľadávky spoločníka zo strany spoločnosti;
  3. Vyplatenie podielu na zisku v rozpore s Obchodným zákonníkom;
  4. Neodôvodnene výhody v prospech blízkej osoby spoločníka (napríklad bezodplatné vypožičanie služobného auta);
  5. Odpredanie majetku spoločnosti spoločníkovi alebo jemu blízkej osobe za cenu, ktorá je nižšia ako bežná trhová cena;

 

Záver

Obchodný zákonník predpokladá, že najväčší záujem na vrátení neoprávnene vráteného vkladu bude mať spoločnosť.  V mene spoločnosti je povinný vymáhať vrátenie neoprávnene vráteného vkladu štatutárny orgán, ak by však tento bol zároveň aj povinnou osobou, mohol by v mene spoločnosti uplatniť uvedený nárok jej spoločník. V prípade spoločníka však ide o oprávnenie v mene spoločnosti nárok vymáhať, nie povinnosť, a preto s pasivitou spoločníka pri vymáhaní neoprávnene vráteného vkladu Obchodný zákonník nespája žiadne sankčné následky.

Ak štatutárny orgán spoločnosti vykonával funkciu v čase vrátenia vkladu v rozpore s Obchodným zákonníkom, ručí ex lege za jeho vrátenie späť spoločnosti. Nie je pritom rozhodujúce, či vedel alebo mohol vedieť o nežiadúcej transakcií predstavujúcej zakázané vrátenie vkladu. Voči neskoršiemu štatutárnemu orgánu vzniká ručenie iba ako sankčný následok porušenia jeho povinnosti vymáhať vrátenie vkladu. V tomto druhom prípade však ručenie štatutárneho orgánu nevznikne, ak s prihliadnutím na všetky okolnosti o porušenej povinnosti nevedel ani vedieť nemohol.