Zásada poctivého obchodného styku a následky jej porušenia

Stručná formulácia zásady dáva široký priestor pre jej dotváranie zo strany súdov a doktríny. Praktické používanie zásady poctivého obchodného styku so sebou prinieslo niekoľko zaujímavých otázok.

Zásada poctivého obchodného styku a následky jej porušenia

Úvod do problematiky

V obchodnoprávnych vzťahoch platí, že výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu[1]. Takto formulovaná maxima vyznieva do istej miery abstraktne, nakoľko obsahuje neurčitý právny pojem „poctivý obchodný styk“, ktorý poskytuje široký priestor pre sudcovskú úvahu o tom, či určitý spôsob výkonu práva je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku.[2] Zásady poctivého obchodného styku majú mnoho tvári. Požiadavka poctivosti obchodného styku presakuje do rady ďalších ustanovení Obchodného zákonníka, čím sa dotvára obsahové vymedzenie všeobecnej maximy na poctivý obchodný styk vyjadrenej v § 265 Obchodného zákonníka[3]. V tejto súvislosti len zopakujeme, že je nutné si uvedomiť dvojakú stránku poctivosti v obchode, pretože táto  nepredpokladá len naplnenie starej právnej zásady neminem laedere (nikomu neškodiť), ale naopak vyžaduje aktívny a profesionálny výkon.[4]

Cieľom tohto príspevku nie je snaha priblížiť sa k čo najpresnejšiemu obsahovému vymedzeniu predmetnej zásady, ale zamyslieť sa nad otázkami, ktoré vzišli z jej praktického používania a zaujať k nim postoj.

Použiteľnosť zásad poctivého obchodného styku – aplikačný dopad

V zmysle ust. § 265 Obchodného zákonníka sa zásadami poctivého obchodného styku posudzuje výkon práva. Výkonom práva pritom rozumieme nielen uskutočnenie právneho úkonu, ale aj akékoľvek faktické konanie[5]. Vzniká teda otázka, na čo všetko Obchodný zákonník kladie požiadavku poctivosti obchodného styku. Máme za to, že výkon práva si je potrebné predstaviť v čo najširšom význame a chápať ho nielen ako výkon práv vzniknutých zo zmluvy, ale aj z iných právnych dôvodov, napr. deliktu, či samotného zákona (ex lege). Nie je teda rozhodujúce, či ide o výkon práva vzniknutého zo zmluvy, zákona či z deliktu. Formulácia § 265 Obchodného zákonníka je natoľko široká, že nás pri úvahe o aplikačnom dopade predmetnej zásady nijako neobmedzuje na oblasť zmluvného práva. Vzhľadom na systematické zaradenie uvažovaných zásad sa však môže zdať otázna ich použiteľnosť na vzťahy upravené v rámci druhej časti Obchodného zákonníka pojednávajúcej o obchodných spoločnostiach a družstvách. Vo všeobecnosti by sme mohli konštatovať (vzhľadom na širokú formuláciu všeobecnej maximy vyjadrenej v § 265 Obchodného zákonníka), že výkon práva sa v predmetnom ustanovení neobmedzuje výlučne na právne vzťahy upravené  v rámci tretej časti Obchodného zákonníka (Obchodné záväzkové vzťahy), a teda že do úvahy prichádza použitie tejto zásady aj v rámci vzťahov vzniknutých medzi obchodnými spoločnosťami a jej spoločníkmi, resp. členmi jej orgánov, ako aj iné vzťahy vznikajúce vo vnútornom prostredí obchodných spoločností a družstva, ktorých základ má obligačnú povahu (napr. zmluva o prevode obchodného podielu, spoločenská zmluva, zmluva o výkone funkcie štatutárneho orgánu a iné).

Nevidíme dôvod na obmedzenie aplikačného dopadu zásad poctivého obchodného styku výlučne v prospech výkonu práva realizovaného v rámci vzťahov upravených v tretej časti Obchodného zákonníka a máme za to, že je ich možné aplikovať aj pre prípady výkonu práv v rámci vzťahov upravených v druhej časti Obchodného zákonníka.

Vzťah poctivého obchodného styku a dobrých mravov

Zásady poctivého v obchodnom styku nie je možné stotožniť s inštitútom dobrých mravov. Ide o odlišné kategórie, aj keď isté prieniky medzi nimi je možné predpokladať. Poctivý obchodný styk je v porovnaní s pojmom dobré mravy pojem užší [6] a aplikuje sa nad rámec dobrých mravov (ide o prísnejšiu požiadavku[7]). „Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem, vyjadrených v pojme dobré mravy. Ide o konkretizáciu noriem morálky na oblasť aplikácie konkrétnych spoločenských vzťahov, ktorými sú obchodné záväzkové vzťahy. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. Vymedzenie pojmov „dobré mravy“ či „poctivý obchodný styk“ je spravidla ponechaný na právnu vedu. Len výnimočne definíciu týchto pojmov nájdeme v právnej norme.“ [8] Zaujímavý rozdiel medzi oboma kategóriami načrtol Najvyšší súd ČR, keď konštatoval, že v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku môže byť len výkon práva, nie právny úkon samotný, z ktorého je právo uplatňované. Práve predpokladom aplikácie § 265 Obchodného zákonníka je platný právny úkon, z neho je právo uplatnené.[9] Z uvedeného môžeme vyvodiť, že porušenie zásad poctivého obchodného styku nemusí nutne znamenať rozpor s dobrými mravmi, zatiaľ čo rozpor s dobrými mravmi bude vždy znamenať aj rozpor s požiadavkou poctivosti.

Následky porušenia zásady poctivého obchodného styku

Zásady poctivého obchodného styku sú právne relevantné pri výkone práva. Tu sú kritériom právnej ochrany výkonu práva v tom zmysle, že pokiaľ výkon práva je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, aj keď neporušuje žiadne kogentné ustanovenie zákona, nepožíva právnu ochranu. Čo to vlastne znamená a aké sú teda následky porušenia zásad poctivého obchodného styku pri výkone práva?

Následky porušenia zásad poctivého obchodného styku je v konkrétnom prípade potrebné hľadať najskôr v rámci úpravy špeciálnych skutkových podstát, ktoré obsahujú konkretizáciu poctivosti v obchodnom styku. Napr. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré obsahuje vlastné riešenie následkov porušenia poctivosti v obchodnom styku. Ako sme však uviedli, § 265 Obchodného zákonníka je priamo aplikovateľná norma, preto je v prípade absencie vlastnej úpravy následkov porušenia poctivosti v obchodnom styku, potrebné vychádzať zo všeobecnej maximy a takému výkonu práv nepriznať ochranu. V rozhodnutiach slovenských súdov je možné stretnúť sa s uplatnením zásad poctivého obchodného styku vo vzťahu k dojednanej výške zmluvnej pokuty, či úrokov z omeškania. „Ak boli úroky z omeškania zmluvne dohodnuté vo výške, ktorá zásadám poctivého obchodného styku odporuje, nemožno výkonu práva z takejto dohody priznať súdnu ochranu. To znamená, že súd nemôže priznať úroky vo výške, ktorá by uvedeným zásadám odporovala, i keď bola výška úrokov zmluvne dohodnutá. Podľa ústavného súdu ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka však neobmedzuje súd priznať zmluvne dohodnuté úroky z omeškania vo výške, ktorá nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.“ [10] Pre úplnosť je potrebné dodať, že predpokladom kvalifikácie nejakého konania ako rozporného so zásadami poctivého obchodného styku nie je len samotná disproporcia medzi výškou dojednanej sankcie a povahou zabezpečenej povinnosti, ale musia pristúpiť ešte ďalšie skutočností, napríklad zneužitie hospodárskej prevahy zmluvnou stranou. Pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní. O šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných subjektov.[11] Takéto vymedzenie poctivosti v obchodnom styku môže pripomínať konanie v tiesni podľa § 49 Občianskeho zákonníka, ktorého aplikácia je pre obchodnoprávne vzťahy výslovne vylúčená v zmysle § 267 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd nie je povinný prihliadať ex offo k porušeniu poctivosti v obchodnom styku.

Záver

V rámci tohto príspevku sme načrtli niektoré otázky spojené s aplikáciou zásad poctivého obchodného styku a následkami jej porušenia. Zistili sme, že aplikačný dopad uvedenej zásady by sa nemal obmedziť výlučne na výkon práv vzniknutých z právnych vzťahov upravených v tretej časti Obchodného zákonníka (Obchodné záväzkové vzťahy), a teda pripúšťame možnosť ich použitia aj na výkon práv zo vzťahov vzniknutých a upravených v druhej časti Obchodného zákonníka (Obchodné spoločnosti a družstvo). Kým dobré mravy sú korektívom posudzovania právneho úkonu ako takého, zásadou poctivého styku sa posudzuje len samotný výkon práv (vzniknutých z rôznych právnych dôvodov, teda nielen z právneho úkonu, či zmluvy).

Poznámky pod čiarou:

[1] § 265 Obchodného zákonníka.

[2] Uznesenie ÚS SR z 9.6.2010, sp. zn.: I. ÚS 221/2010.

[3] Napr. § 292 ods. 1, 369d, 655a ods. 1 Obchodného zákonníka.

[4] BEJČEK, J. a kol.: Kurs Obchodního práva: Obchodní závazky. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2003, s. 19.

[5] O tom, či výkon práva je právny úkon alebo nie pojednáva napr. KNAPP, V. Teória práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 142.

[6] PATAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 2. aktualizované vydanie, Praha : C. H. Beck, 2008, s.708.

[7] MELZER, F. – TÉGL, P. a kolektív. Občanský zákoník – velký komentář. Svazek I. § 1 - 117 . Praha: Leges, 2014, s. 120, ISBN:  978-80-87576-73-1.

[8] Uznesenie ÚS SR z 9.6.2010, sp. zn.: I. ÚS 221/2010.

[9] Uznesenie NS ČR z 7.12.2011, sp. zn.: 32 Cdo 542/2010.

[10] Nález Ústavného súdu SR z 30.10.2007, sp. zn.: III. ÚS 107/07.

[11] Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obdo/11/2008 zo dňa 18. júna 2009.