Zmluva o výkone funkcie štatutárneho orgánu s cudzím prvkom

Zrejme nie je ničím prekvapujúcim dnes už, keď medzi štatutárnymi orgánmi obchodnej spoločnosti registrovanej na území Slovenskej republiky nájdeme cudzieho štátneho občana. Pre tieto situácie sa vynára otázka, či táto skutočnosť má alebo môže mať nejaký dopad na právo rozhodné pre zmluvu o výkone funkcie štatutárneho orgánu. 

Zmluva o výkone funkcie štatutárneho orgánu s cudzím prvkom

V tomto príspevku sa pokúsime načrtnúť úvahu o možnosti podriadiť vzťah medzi štatutárnym orgánom, cudzím štátnym občanom, a slovenskou obchodnou spoločnosťou, zahraničnému právnemu poriadku. 

 

Úvod

Častou participáciou zahraničných subjektov na chode tuzemskej obchodnej spoločnosti je nielen majetková účasť, ale aj členstvo v riadiacich a kontrolných orgánoch spoločnosti. Kľúčovým inštrumentom upravujúcim vzťah medzi štatutárnym orgánom a obchodnou spoločnosťou je zmluva o výkone funkcie, ktorej úpravu nájdeme v § 66 ods. 6 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.

Právna úprava zmluvy o výkone funkcie neobsahuje žiadnu explicitnú úpravu pre prípad, že štatutárnym orgánom je cudzí štátny občan. Vzniká teda otázka, či zmluvný vzťah medzi štatutárnym orgánom a obchodnou spoločnosťou, kde je prítomný cudzí prvok, môžeme podriadiť na jeho základe cudziemu právnemu poriadku (napr. aj na základe voľby práva), a ak áno v akom rozsahu alebo ide o výlučne problematiku spadajúcu pod rozsah osobného (personálneho) štatútu právnickej osoby, ktorá je upravená kogentnými právnymi normami limitujúcimi autonómiu vôle strán.

 

Otázne je vymedzenie rozsahu personálneho štatútu právnickej osoby

Kľúčovým zdá sa vymedzenie rozsahu personálneho štatútu právnickej osoby. Inými slovami, ide o vymedzenie okruhu všetkých otázok, ktoré súvisia s chodom obchodnej spoločnosti a podliehajú regulácií právneho poriadku, podľa ktorého vznikla obchodná spoločnosť. Tento právny poriadok sa označuje ako osobný/personálny štatút právnickej osoby a je použiteľný na otázky jej existencie, pôsobnosti orgánov a postavenia jej členov.

V slovenskom právnom poriadku sa pre určenie osobného štatútu právnickej osoby vychádza z inkorporačnej zásady (§ 22 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „Právnu spôsobilosť, ktorú má iná než fyzická zahraničná osoba podľa právneho poriadku, podľa ktorého bola založená, má takisto v oblasti slovenského právneho poriadku. Právnym poriadkom, podľa ktorého bola táto osoba založená, sa spravujú aj jej vnútorné právne pomery a ručenie členov alebo spoločníkov za jej záväzky.“

Citované ustanovenie vymedzuje okruh otázok, ktoré sa posudzujú podľa osobného štatútu právnickej osoby. Aj keď tam nie je výslovne uvedené, že tam patrí aj vzťah medzi štatutárnym orgánom a obchodnou spoločnosťou, v literatúre je možné stretnúť sa s názorom, že tiež ide o otázku personálneho štatútu, resp. vnútornú záležitosť právnickej osoby.

Interpretačným problémom však zdá sa, že by mohlo byť presné vymedzenie otázok, ktoré do vzťahu medzi právnickou osobou a štatutárnym orgánom patria. V zmluvách o výkone funkcie štatutárneho orgánu sú spravidla riešené viaceré aspekty ich vzájomného vzťahu, ktoré nemajú korporačnú povahu, napríklad aj užívanie služobného vozidla, či telefónu, alebo aj otázka odmeňovania štatutárneho orgánu. Patria aj tieto otázky pod rozsah personálneho štatútu právnickej osoby?

Máme za to, že ohľadom tej časti zmluvy o výkone funkcie štatutárneho orgánu, ktorá nemá rýdzo korporačnú povahu, (ale záväzkovú) je nutné testovať možnosť aplikácie nariadenia Rím I, ktoré upravuje právo rozhodné pre zmluvné záväzkové vzťahy.

Podľa čl. I bod 2 písm. f) nariadenia Rím I sa toto nariadenie nevzťahuje na „otázky upravené právom obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej, ako sú vznik, právna subjektivita, vnútorná organizácia alebo zánik obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej a osobná zodpovednosť osôb konajúcich za spoločnosť a členov za záväzky obchodnej spoločnosti alebo subjektu.

Z toho by sme mohli zrejme vyvodiť, že nariadenie Rím I nie je možné aplikovať na zmluvu o výkone funkcie štatutárneho orgánu.

Zaujímavá sa zdá tiež úvaha nad aplikáciou § 10 ods. 1 a 2 písm. e) zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov. 

Podľa § 10 ods. 1 ZMPS: „Ak účastníci nezvolia rozhodujúce právo, ich záväzkové vzťahy sa spravujú právnym poriadkom, použitie ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu.“

Podľa § 10 ods. 2 písm. e) ZMPS: „Vzhľadom na to, pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak, sa spravidla spravuje: príkazné zmluvy a im podobné právom miesta, kde má sídlo (bydlisko) ten, kto vykonáva príkaz, v čase uzavretia zmluvy.“

Je ale otázne, či by zodpovedalo rozumnému usporiadaniu vzťahu v prípade štatutárneho orgánu spoločnosti, aby sa niektoré otázky ich vzťahu, napríklad poskytnutie služobného vozidla riadilo právnym poriadkom bydliska štatutárneho orgánu. Skôr sa domnievame, že tomu tak nie je.

 

Záver 

Máme za to, že vzťah medzi štatutárnym orgánom a obchodnou spoločnosťou by mal byť posudzovaný širšie. Ak zmluva o výkone funkcie štatutárneho orgánu rieši o.i. aj otázky, ktoré sami o sebe síce majú záväzkový charakter, v kontexte vzťahu štatutárny orgán – obchodná spoločnosť, im je potrebné priznať korporačnú povahu.