Trestný čin ohovárania len pre výnimočné prípady
Trestný čin ohovárania by mal byť vyhradený len pre výnimočné prípady tých najzávažnejších konaní a zásahov do osobnostných práv (cti a dobrej povesti jednotlivca), ktoré nie je možné plne zhojiť súkromnoprávnymi prostriedkami, ktoré zreteľne presahujú mieru bežných klamstiev a neprávd, ktoré o sebe ľudia šíria v bežnom živote, a ktoré nemajú byť sankcionované trestným právom, pretože jeho účelom nie je sankcionovať bežné ohováranie naprieč populáciou. To napokon naznačuje aj aj samotné vymedzenie tohto trestného činu, ktoré zahŕňa požiadavku „značnej miery ohrozenia“ vážnosti dotknutej osobu u spoluobčanov, respektíve hrozbu „vážnej“ ujmy dotknutej osoby.
Ako trestný čin ohovárania tak možno kvalifikovať a stíhať iba také protiprávne konanie, ktoré nemožno dostatočne napraviť prostriedkami súkromného práva, t. j. najmä prostredníctvom primeraného zadosťučinenia; alebo také protiprávne konanie, pri ktorom došlo k tak závažnému porušenie, resp. ohrozeniu chráneného záujmu, ktoré sa už vymyká možnosti riešenia iba v rámci civilného práva.
Uznesenie Najvyššieho súdu ČR 3 Tdo 288/2021-286
Rozhodcovská dohoda členského štátu s neplatnou rozhodcovskou doložkou
Právo Únie zakazuje, aby členský štát uzavrel rozhodcovskú dohodu, ktorá má rovnaký obsah ako neplatná rozhodcovská doložka nachádzajúca sa v bilaterálnej investičnej zmluve medzi členskými štátmi. Vnútroštátny súd je teda povinný zrušiť rozhodcovský rozsudok vydaný na základe takejto rozhodcovskej dohody. Táto doložka totiž môže okrem zásady vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi spochybniť aj zachovanie autonómnej povahy práva Únie zabezpečeného konaním o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ. Uvedená doložka teda nie je zlučiteľná so zásadou lojálnej spolupráce zakotvenou v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ a ohrozuje autonómiu práva Únie zakotvenú najmä v článku 344 ZFEÚ.
Členské štáty sa nielenže nemôžu zaviazať, že vyjmú zo súdneho systému Únie spory, ktoré sa môžu týkať uplatnenia a výkladu práva Únie, ale aj to, že ak je takýto spor predložený rozhodcovskému orgánu na základe záväzku, ktorý je v rozpore s uvedeným právom, sú povinné napadnúť platnosť rozhodcovskej doložky alebo rozhodcovskej dohody ad hoc, na základe ktorej bola vec uvedenému orgánu predložená.
Súdny dvor preto dospel k záveru, že vnútroštátny súd je povinný zrušiť rozhodcovský rozsudok vydaný na základe takejto rozhodcovskej dohody, ktorá je v rozpore s právom Únie.
Rozsudok Súdneho dvora EÚ veci C-109/20
Spôsobilosť duševne postihnutej osoby pred súdom
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala dedička 5/ dovolanie z dôvodu, že jej matka, dedička 1/, slabo počuje, nevie čítať a písať, rozpráva len v rómskom jazyku a v predmetnom dedičskom konaní sa tak nemohla reálne a objektívne zorientovať. Bola jej navyše diagnostikovaná mentálna retardácia 1. stupňa, z psychiatrického hľadiska bol u nej preukázaný defektný intelekt, znížená úroveň rozumových schopností, pásmo duševnej zaostalosti, ťažká nedoslýchavosť, ľahká ovplyvniteľnosť inými osobami, možnosť zneužitia v jej neprospech, neschopnosť posúdenia dopadov právneho úkonu.
Rozhodnutie o obmedzení spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony je rozhodnutím o osobnom stave a súd je ním v zmysle § 193 Civilného sporového poriadku (CSP) viazaný. Z toho vyplýva, že ak je účastníkom konania osoba, hoci aj duševne postihnutá, ktorá však nebola obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, súd nemôže prijať iný záver, než ten, že ide o osobu procesne spôsobilú. Preto ak v prejednávanej dedičskej veci nebolo zistené, že by dedička 1/ mala obmedzenú spôsobilosť na právne úkony, je potrebné ju považovať za osobu, ktorá má procesnú spôsobilosť v plnom rozsahu a ktorá môže v prejednávenej veci konať samostatne. V tejto súvislosti dovolací súd zároveň dodal, že duševná porucha matky dovolateľky nie je relevantným dôvodom, pre ktorý dovolateľka zmeškala zákonnú lehotu na podanie odvolania. Z tohto dôvodu dovolateľka neopodstatnene namietala, že dedičské konanie bolo zaťažené procesnou vadou v zmysle § 420 písm. c) CSP.
Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd SR dospel k záveru, že odvolací súd odmietnutím odvolania neznemožnil dovolateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a dovolateľka neopodstatnene uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z obsahu spisu zároveň ani nevyplýva, že by dovolateľka využila inštitút odpustenia zmeškania lehoty na podanie odvolania podľa § 122 CSP.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/190/2021
