Ľudské práva a mechanizmy ich ochrany

Všeobecne o ľudských právach

Ľudské práva sú nezrušiteľné a neodňateľné práva každého človeka. Sú univerzálne, čo znamená, že patria každému, bez ohľadu na to kde sa nachádza, akej je národnosti, rasy či vierovyznania. Týkajú sa vzťahu medzi jednotlivcom a štátom, pričom jednotlivec vystupuje ako subjekt oprávnenia a štát ako subjekt povinnosti. Zjednodušene by sa dalo povedať, že ľudské právo je:

1. POVINNOSŤ ŠTÁTU rešpektovať / chrániť / plniť právo jednotlivca, a zároveň
2. PRÁVO JEDNOTLIVCA vyžadovať, aby štát rešpektoval / chránil / plnil jeho právo

Ľudské práva sú zhromaždené v medzinárodnými inštrumentoch (dokumentoch), ktoré môžu mať charakter:

1. Medzinárodnej zmluvy – sú záväzné pre štáty, ktoré ich ratifikujú;
2. Deklarácie – nezáväzné, resp. nevynútiteľné dokumenty, niektoré z nich však majú napriek tomu veľký vplyv.

Univerzálny (globálny) systém ochrany ľudských práv

Ľudské práva v podobe, akej ich poznáme dnes, sa začali rozvíjať po skončení druhej svetovej vojny. Medzinárodné spoločenstvo chcelo zabezpečiť, aby v budúcnosti nebolo možné zopakovať zverstvá, ktoré sa počas nej páchali. V roku 1945 bola založená Organizácia spojených národov (OSN), ktorej základnou úlohou bolo a stále je starať sa o udržiavanie a ochranu ľudských práv a mieru vo svete. Na pôde OSN došlo ku globalizácii ľudských práv. Štáty si uvedomili, že ich ochrana už nesmie ostať vo výlučnej kompetencii jednotlivých štátov, ale musí podliehať medzinárodnej kontrole. Pod záštitou Organizácie spojených národov vzniklo množstvo ľudsko-právnych inštrumentov.

V roku 1948 bola Valným zhromaždením OSN prijatá Všeobecná deklarácia ľudských práv (Universal Declaration of Human Rights). Československo sa hlasovania zdržalo, neskôr však k deklarácii pristúpilo.Už z názvu je jasné, že ide o deklaráciu, a teda, že nie je právne záväzná. Napriek tomu ide o jeden z najdôležitejších ľudsko-právnych dokumentov. Jej sila spočíva v tom, že sa od nej odvíjali ďalšie medzinárodné inštrumenty a zaujímavé je tiež to, že sa ňou nechali inšpirovať ústavodarci viacerých štátov a premietli jej ustanovenia do národných ústav. Slovensko v tomto smere nie je výnimkou.

V čase vzniku deklarácie však začala zúriť Studená vojna a to sa odrazilo aj v oblasti vytvárania ďalších dokumentov. Kým stihlo medzinárodné spoločenstvo pretaviť ustanovenia Všeobecnej deklarácie do inštrumentu, ktorý by bol právne záväzný a ktorý by ustanovoval mechanizmus, ktorým by sa mohli subjekty oprávnenia skutočne domôcť svojich práv, spoločnosť bola natoľko polarizovaná, že neprichádzalo do úvahy, aby sa dohodli na jeho konečnom znení. Zatiaľ čo západný svet uznával prioritu občianskych a politických práv, východný blok presadzoval názor, že podstatné sú práve hospodárske, sociálne a kultúrne práva. A tak namiesto jednej univerzálnej medzinárodnej zmluvy, ktorá by pokrývala oblasť občianskych a politických i hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv zároveň, ako tomu je aj v prípade Všeobecnej deklarácie, boli v roku 1966 prijaté medzinárodne zmluvy dve, a síce:

• Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (International Covenant on Civil and Political Rights, ICCPR) a
• Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights, ICESCR).

Obidva pakty boli ratifikované veľkým počtom štátov, vrátane Slovenska.

Ako už z názvu vyplýva, medzinárodný pakt o občianskych a politických právach sa zameriava na práva občianske a politické. Do tejto skupiny patrí právo na život, slobodu prejavu, slobodu vierovyznania, sebaurčenie, právo na slobodu združovania a zhromažďovania, súkromie, politickú participáciu a mnoho ďalších. Pakt ustanovuje zriadenie Výboru pre ľudské práva (Human Rights Committee), ktorého úlohou je monitorovať dodržiavanie paktu členskými štátmi, prešetrovať medzištátne sťažnosti a čo je najdôležitejšie, výbor je kompetentný prijímať a riešiť aj individuálne sťažnosti – sťažnosti podané jednotlivcami proti štátu v prípade, že sa domnievajú, že ich práva vyplývajúce z paktu boli konaním tohto štátu porušené.

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, naopak, združuje práva hospodárske, sociálne a kultúrne. Na rozdiel od prvého spomenutého paktu, v tomto prípade ide o práva, na ktorých realizáciu je potrebná aktívna účasť štátu. Tak napríklad v prípade práva na vzdelanie je potrebné, aby štát zabezpečil sieť základných a stredných škôl, vrátane kvalifikovaného personálu. V prípade práva na najvyšší dosiahnuteľný zdravotný štandard je štát povinný zabezpečiť nemocnice, polikliniky a iné zdravotnícke zariadenia, vrátane vyškoleného zdravotníckeho personálu. Je tiež povinný zabezpečiť pitnú vodu, potravu, vzdelávanie a informácie (napr. v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia) a iné faktory, podmieňujúce zdravie jednotlivcov. Okrem spomenutých práv sem ďalej patrí právo na prácu, rodinný život a právo na participáciu na kultúrnom živote. Stojí za povšimnutie, ako sa medzinárodné spoločenstvo pri tvorbe tejto zmluvy vysporiadalo s rozdielmi v prostriedkoch medzi vyspelými a rozvojovými krajinami. Bolo by nespravodlivé a nereálne zároveň očakávať od rozvojových krajín, že zabezpečia jednotlivcom práva na takej úrovni ako vyspelé štáty. Na tento účel bol zmluvou ustanovený princíp progresívnej realizácie. V zmysle tohto princípu na to, aby boli naplnené všetky záväzky vyplývajúce z paktu, sú štáty povinné využiť všetky svoje dostupné prostriedky. Neukladá im však konkrétny cieľ. Všetko je závislé od stupňa rozvinutosti danej krajiny a situácie v nej.

Na základe ustanovení zmluvy bol zriadený Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva (Committee on Economic, Social and Cultural Rights), ktorého úlohou je monitorovanie dodržiavania záväzkov zmluvnými štátmi, ktoré sú tiež povinné výboru predkladať pravidelné správy o stave v danej krajine. Výbor okrem iného publikuje všeobecné komentáre k jednotlivým článkom. Čo sa individuálnych žiadostí týka, v súčasnosti výbor nie je kompetentný prešetrovať individuálne sťažnosti, avšak v roku 2008 bol Valným zhromaždením OSN prijatý Opčný protokol k Medzinárodnému paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorý v rámci kompetencií výboru počíta aj s rozhodovaním vo veciach individuálnych sťažností. V súčasnosti sa čaká na ratifikovanie protokolu potrebným počtom štátov. Slovensko už opčný protokol schválilo.

Ďalšími dokumentmi v oblasti ľudských práv prijatými na pôde OSN sú špecializované dohovory, určené na ochranu určitých skupín ľudí. Tými hlavnými, s vlastnými kontrolnými mechanizmami sú:

• Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ICERD) - Výbor pre odstránenie rasovej diskriminácie (CERD)
• Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu či trestaniu - Výbor proti mučeniu (CAT)
• Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien - Výbor pre odstránenie diskriminácie žien (CEDAW)
• Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím - Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím (CRPD)
• Dohovor o právach dieťaťa – Výbor pre práva dieťaťa (CRC)
• Medzinárodný dohovor o ochrane práv všetkých migrujúcich pracovníkov a členov ich rodín – Výbor pre migrujúcich pracovníkov (CMW)

Jednotlivci môžu podávať sťažnosti iba v prípade prvých štyroch dohovorov (CERD, CEDAW, CAT, CRPD), v prípade posledných dvoch to v súčasnosti možné nie je. V oboch prípadoch sa však mechanizmy individuálnych sťažností vyvíjajú. Slovensko je zmluvnou stranou všetkých spomenutých dohovorov.

V prípade podávania individuálnych sťažností vo všetkých prípadoch, vrátane Výboru pre ľudské práva platí, že sťažnosť môže podať obyvateľ SR, a to sám za seba, alebo v mene obete, ak bola táto obeť jeho alebo jej blízkym príbuzným. Je na výbere tejto osoby, či sa nechá zastúpiť alebo nie, právne zastúpenie totiž nie je podmienkou pripustenia sťažnosti. Podmienkou je však vyčerpanie národných prostriedkov nápravy. Sťažnosť sa podáva v jednom z oficiálnych jazykov OSN (angličtina, francúzština, španielčina, ruština, čínština). Musí byť písomná, podávateľ v nej musí uviesť dôvod, prečo sa rozhodol žiadosť podať a musí v nej byť konkretizovaný podávateľ a štát, proti ktorému sa sťažnosť podáva. Ďalšou podmienkou je, že štát, proti ktorému sa sťažnosť podáva, akceptoval právomoc výboru rozhodovať vo veciach individuálnych sťažností. Rozhodnutia výborov sú nezáväzné, pre štáty majú odporúčací charakter.

Regionálne systémy ochrany ľudských práv

Regionálne systémy ochrany ľudských práv zohľadňujú osobitosti štátov, patriacich do jednotlivých regiónov. Rozlišujeme štyri systémy tohto druhu, a to európsky, americký, africký a arabský. Ázii regionálny systém ochrany ľudských práv chýba. O efektívnosti arabského by sa však dalo polemizovať, nakoľko jeho základný dokument, Arabská charta ľudských práv, nespĺňa medzinárodné ľudsko-právne štandardy. Charta neuznáva univerzalitu ľudských práv vo vzťahu k náboženským normám Islamu a obsahuje viacero sporných ustanovení, vrátane trestu smrti pre neplnoletých.

Africká charta o ľudských právach a právach národov je základným inštrumentom afrického systému. Od iných systémov sa líši postojom ku kolektívnym právam, chartou nazývaných ako „práva národov“, ktorým priznáva vysokú hodnotu a ktoré považuje za rovnako dôležité ako práva jednotlivcov.

Americký systém je najbližší tomu nášmu. Základným dokumentom je Americký dohovor o ľudských právach. Súdno-aplikačnú prax vykonáva Medziamerický súd pre ľudské práva, pričom je na rozhodnutí jednotlivých štátov, či sa mu podrobia alebo nie.

Európsky regionálny systém ochrany ľudských práv je najefektívnejším spomedzi existujúcich systémov ľudsko-právnej ochrany. Je založený na činnosti troch nezávislých štruktúr:

A. Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) – jej základnou úlohou je udržiavanie bezpečnosti a mieru medzi členskými štátmi. Slovensko je členom tejto organizácie. V súčasnosti sa dá povedať, že jej angažovanosť v oblasti ľudských práv má skôr klesajúcu tendenciu.

B. Európska únia – napriek tomu, že bola založená za účelom ekonomickej integrácie, jej angažovanosť vo sfére ľudských práv neustále rastie. Základným ľudsko-právnym dokumentom v rámci únie je Charta základných práv Európskej únie. Bola vyhlásená v decembri roku 2000, právne záväznou sa však stala až po deviatich rokoch existencie, a to vstupom Lisabonskej zmluvy do platnosti v roku 2009. Zaujímavosťou je, že trom krajinám, vrátane Českej republiky, sa podarilo vymôcť si pri podpise Lisabonskej zmluvy výnimku, v zmysle ktorej charta nie je pre tieto štáty záväzným prameňom. Na Slovensko sa táto výnimka nevzťahuje a tak majú občania Slovenskej republiky možnosť odvolať sa na ňu v prípade, že inštitúcia alebo členský štát únie svojim konaním porušila ich práva vyplývajúce z charty. Možnosť podania žaloby je však podmienená tým, že porušenie muselo vzniknúť v súvislosti s vykonávaním práva únie. V praxi to znamená, že jednotlivec môže zažalovať:

• Slovenskú republiku za to, že implementovaním práva Európskej únie porušila jeho právo;
• inštitúciu únie ak má za to, že ho poškodila pri vykonávaní únijového práva.

Na chartu sa však nemôže obrátiť v prípade, že porušenie jeho práva vzniklo konaním inej fyzickej a právnickej osoby a rovnako ani v prípade, že vzniklo konaním štátu, avšak nie v súvislosti s tvorbou a vykonávaním vlastných predpisov.

Napriek tomu, že vyhlásenie charty znamenalo veľký krok vpred, ochrana, ktorú únia poskytuje jednotlivcom nie je stále taká významná ako je to v prípade Rady Európy. Nevzťahuje sa totiž na spory, vznikajúce z bežného života. A tých je v porovnaní s tými, vznikajúcimi v súvislosti s vykonávaním úniového práva prevažná väčšina.

C. Rada Európy – medzinárodná organizácia, zriadená pre potreby ochrany ľudských práv v Európe.

Rada Európy

Táto medzinárodná organizácia bola založená v roku 1949 desiatimi európskymi štátmi. Už od svojho vzniku sa mala starať hlavne o ochranu ľudských práv v Európe. Dnes ju tvorí 47 členských štátov a v súčasnosti môžeme konštatovať, že pod jej záštitou vznikol, funguje a naďalej sa rozvíja najvýznamnejší a najefektívnejšie kontrolovaný ľudsko-právny inštrument – Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (European Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms, ECHR). Význam tohto dokumentu podčiarkuje tiež fakt, že v súčasnosti sa štát nemôže stať členom Rady Európy, či pristúpiť k Európskej Únii bez toho, aby bol z jeho strany Dohovor podpísaný a ratifikovaný.

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv bol prijatý v roku 1950. Spočiatku zahŕňal čisto občianske a politické práva, neskoršími dodatkovými protokolmi sa však jeho zameranie rozšírilo. Medzi najdôležitejšie práva patrí právo na život, rešpektovanie súkromného života, spravodlivý súdny proces, uzatvorenie manželstva, právo na vzdelanie, sloboda prejavu, sloboda myslenia, svedomia a náboženstva, zákaz mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania a trestania, a pod. Na základe ustanovení Dohovoru bol vytvorený Európsky súd pre ľudské práva (European Court of Human Rights, ECtHR), ako výnimočne silný kontrolný a donucovací mechanizmus.

Európsky súd pre ľudské práva bol zriadený v roku 1959 za účelom rozhodovania vo veciach porušenia Európskeho dohovoru zmluvnými štátmi. V roku 1998 nahradil súčasný, na trvalej báze fungujúci Európsky súd pre ľudské práva (ďalej tiež ako „súd“) Európsku Komisiu pre ľudské práva a Európsky súd pre ľudské práva, ktoré nemali tento trvalý charakter. Do roku 1994 rozhodovala o prípustnosti žalôb (teda o tom, či sa bude v konkrétnych veciach ďalej konať) práve Komisia pre ľudské práva. To, že bola komisia zrušená znamená, že jednotlivci majú možnosť priamo osloviť súd, na druhej strane však súd triedenie prípustných žalôb neuveriteľne zaťažilo. Odhaduje sa, že až okolo 90% podaných žalôb je uvážených za neprípustné. Súd je tvorený sudcami, pracujúcimi na plný úväzok, ktorých počet je zhodný s počtom členských štátov Rady Európy, v súčasnosti teda 47. Práve vďaka Európskemu súdu sa Dohovor považuje za najefektívnejší inštrument ochrany ľudských práv na svete.

Subjekty oprávnené podať žalobu na súd sú dohovorom vymedzené skutočne široko. Môžu to byť:

• Fyzické osoby (vrátane maloletých osôb a osôb s odňatou alebo obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony, bez ohľadu na to, či ide o cudzincov alebo štátnych občanov členského štátu),
• Právnické osoby,
• Skupiny osôb,
• Za určitých okolností aj členské štáty Rady Európy na seba navzájom.

Sťažnosť môže byť podaná osobou, ktorá bola poškodená priamo (škoda bola spôsobená priamo jej) alebo nepriamo (blízke osoby poškodeného) a to voči štátu, ktorý jej v dôsledku vlastného zlyhania plnenia záväzkov vyplývajúcich z Dohovoru túto škodu spôsobil. Sťažnosť smie byť podaná až po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy (v našom prípade vrátane konania pred Ústavným súdom SR) a to v rámci šiestich mesiacov odo dňa, ktorým konečné rozhodnutie vnútroštátneho orgánu nadobudlo právoplatnosť. Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva sú pre štáty záväzné.

Napriek tomu, že pod záštitou Rady Európy vzniklo veľké množstvo ďalších významných dokumentov, ako napríklad Európska sociálna charta, Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania a Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny, v rámci žiadneho z nich sa nepodarilo vyvinúť podobne efektívny mechanizmus kontroly. Za zmienku však určite stojí Európska sociálna charta, ktorá je akousi dvojičkou Európskeho dohovoru o ľudských právach, a dopĺňa ho o hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Kontrolným mechanizmom je v tomto prípade Európsky výbor sociálnych práv tvorený pätnástimi expertmi. Výbor bol v roku 1998 poverený kompetenciou rozhodovať o sťažnostiach podaných národnými a medzinárodnými mimovládnymi organizáciami. Systém individuálnych sťažností však absentuje.

Sú snahy v oblasti ľudských práv zbytočné?

Často sa stretávam s názorom, že ľudské práva sú iba abstraktnou hodnotou, tak často skloňovanou vo sférach vysokej politiky, ktorá však pre konkrétnych ľudí nemá žiadny reálny význam. Ich vynútiteľnosť v krajinách tretieho sveta je témou na samostatný článok. Nezdieľam však názor že za posledných šesťdesiat rokov neprišlo aj vďaka nim k skvalitneniu života. Čo sa Európy týka, po páde Berlínskeho múru v roku 1989 bol Európsky súd pre ľudské práva zahltený sťažnosťami z krajín východnej Európy a zohral významnú úlohu pri ich prerode na demokracie a pri posilňovaní štandardu ochrany ľudských práv v nich. Tak to bolo aj v prípade Slovenska. Je podstatné si však uvedomiť, že dnes sme z veľkej časti za ochranu svojich práv zodpovední my samotní. A na to je potrebné vedieť kedy a ako sa ozvať.