Úmrtie v rodine je vždy tragickou udalosťou. Aj keď blízka osoba mala vyšší vek a išlo o prirodzený proces v živote, strata takéhoto človeka spôsobí jeho rodine značnú ujmu. Spôsobená ujma môže byť o to vyššia, ak je takéto úmrtie spôsobené cudzím zavinením. V takom prípade majú pozostalí právo uplatniť si náhradu za smrť blízkeho. Okrem toho, že Ústava SR v čl. 15 garantuje každému právo na život a jeho ochranu, v prípadoch konaní netrestného charakteru je právnu úpravu tejto problematiky možno nájsť v Občianskom zákonníku (OZ). Ustanovenie § 15 hovorí, že po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jej rodičom. K tejto ochrane osobnosti sa viaže aj ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má fyzická osoba právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti a aby sa odstránili následky týchto zásahov. Rovnako má právo na primerané zadosťučinenie, a ak by toto nebolo postačujúce, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Osoby uplatňujúce si toto právo, sa môžu obrátiť na súd so žalobou, prostredníctvom ktorej sa budú domáhať konkrétneho finančného zadosťučinenia od osoby alebo subjektu, ktorá smrť zavinila.
Právo na ochranu osobnosti je právom osobnej povahy, ktoré zaniká smrťou fyzickej osoby a neprechádza na dedičov. Osobám uvedeným v ustanovení § 15 OZ vzniká právo na ochranu osobnosti smrťou fyzickej osoby, do práv ktorej sa zasiahlo. Uplatňovanie ochrany v zmysle ustanovenia § 15 OZ je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k zomrelému, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti je aj ich osobným záujmom. Ide o najbližších príbuzných, a to manžela a deti, a ak ich niet, o rodičov. Zákon týmto osobám priznáva právo uplatňovať ochranu osobnosti osobitným výslovným predpisom preto, lebo toto právo, ako čisto osobné, smrťou osoby zaniká, a teda neprechádza na dedičov, takže uvedené subjekty, najmä spomenutí príbuzní, by ho nemohli vykonať z titulu, že ho zdedili.
Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržovať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, predovšetkým v citovej oblasti, aby tak fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne narušenie týchto vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. Zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere nie je jediným prípadom, kedy postihnutej fyzickej osobe vznikne právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ. Podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov do osobnostných práv, kedy sa nejaví postačujúcim zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ.
Ustanovenie § 15 OZ priznáva týmto subjektom právo osobitného druhu, a to právo na ochranu osobnosti iného. Toto právo sa pokladá za osobné, patriace len týmto subjektom, ktorým zaniká ich smrťou a neprechádza na ich dedičov alebo iných právnych nástupcov. V prípade ochrany tohto práva je možné domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov, odstránenia následkov, ale aj zadosťučinenia v akejkoľvek, a teda aj finančnej forme. Občianskoprávna ochrana osobnosti podľa ustanovenia § 15 OZ je v súčasnosti účinná vtedy, ak sa zadosťučinenie prizná v peniazoch. Iba v takomto prípade pôsobí preventívne nielen voči osobám, ktoré ho porušujú, ale aj na všetkých ostatných, ktorí zamýšľajú neoprávnene zasiahnuť do osobnostnej integrity zomretej osoby. Odopierať priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch sa musí nutne javiť ako nespravodlivé a nemorálne. Zmiernenie nemajetkovej ujmy nemožno nikdy plne odstrániť finančným zadosťučinením, neslúži ani za života postihnutej osoby len jej samotnej, ale napríklad aj jej rodinným príslušníkom.
V tejto oblasti je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR (NS SR), sp. zn. 5Cdo 54/99. Súd v ňom vyslovil názor, že osoby podľa ustanovenia § 15 OZ môžu na súde s úspechom uplatňovať aj právo na peňažné zadosťučinenie ako jeden z prostriedkov ochrany osobnosti zomretej fyzickej osoby. Podľa tohto rozhodnutia obsah tohto práva je zhodný s obsahom práva, ktorý patril zomretému občanovi. V tomto smere je podľa názoru NS SR vhodné akceptovať a vychádzať zo starého rozhodovacieho kritéria pre súdy, podľa ktorého treba predpisy vydané na ochranu určitých osôb vykladať tak, aby sa im zamýšľanej ochrany skutočne dostalo. Zároveň platí, že výpočet osôb uvedený v § 15 ods. 1 OZ je taxatívny, a nemožno ho rozšíriť na ďalšie osoby. Právo uplatňovať po smrti občana nárok na ochranu osobnosti možno bez ohľadu na to, či oprávnený zásah bol vedený za života občana, alebo až po jeho smrti.
NS SR v uznesení pod sp. zn. 3 Cdo 84/2011 sa vysporiadaval s otázkou uplatňovania práva pozostalých, ak cítia zásah do osobnosti zomrelého ako vlastnú ujmu. Podľa súdu nie je vylúčené, že tým istým konaním, ktoré po smrti fyzickej osoby neoprávnene zasiahlo do osobnosti zomrelého (napr. jeho cti a dobrého mena), došlo zároveň k zásahu aj do osobnosti pozostalej osoby (napr. do jej práva na súkromie). Podľa okolností, za ktorých k takému konaniu došlo, prichádza do úvahy tak možnosť tzv. postmortálnej ochrany osobnosti zomrelého v zmysle ustanovenia § 15 OZ ako aj možnosť ochrany osobnosti pozostalej osoby v zmysle § 11 až 13 OZ.
Výška nemajetkovej ujmy
Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch neurčuje. Určenie výšky náhrady v peniazoch je vecou súdu. Súd sa musí riadiť dvoma zákonne taxatívne stanovenými kritériami, a to závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Vzhľadom na to, že ide v rôznych prípadoch o rôzne ujmy, je na úvahe samotného súdu, aby túto výšku ad hoc stanovil a odôvodnil na základe konkrétnych skutočností prípadu. Základom úvahy súdu je potom zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť svoju úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. V rámci svojej úvahy súd prihliada taktiež na okolnosti prípadu, napríklad na podiel poškodeného (žalobcu) na priebehu vzniknutého incidentu, ktorý viedol k neoprávnenému zásahu. Určité mantinely a odhady výšky nemajetkovej ujmy v kontexte konkrétnych prípadov je možné nájsť v súdnych rozhodnutiach. V prípade úmrtia blízkej osoby pri dopravnej nehode v rozsudkoch pod sp. zn. 10 C 50/2004 z 12. septembra 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 11 Co 12/2009 z 3. marca 2010 bolo rozhodnuté, že žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť každému zo sťažovateľov sumu 23 000 eur a nahradiť im spoločne a nerozdielne 100 % trov konania.
Problematickou v rozhodovacej praxi slovenských súdov bola otázka krytia náhrady nemajetkovej ujmy z prostriedkov povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel. K prejudiciálnej otázke iniciovanej Krajským súdom v Prešove, ktorá sa týkala náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so zodpovednosťou za škodu spôsobenú motorovými vozidlami, sa vyjadril Súdny dvor EÚ v rozsudku z 24. októbra 2013 vo veci Haasová, C-22/12. Pani Haasová spolu so svojou dcérou podali na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej stratou manžela a otca podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ. Súdny dvor EÚ pri posudzovaní predmetnej otázky poukázal na ustálenú judikatúru prijatú vo veci Marques Almeida, C-300/10, podľa ktorej zámerom smerníc nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu, ale členské štáty sú stále oprávnené upraviť režim zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Podľa stanoviska Súdneho dvora EÚ sa pod pojmom ujma na zdraví má rozumieť akákoľvek ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Súdny dvor EÚ na základe týchto svojich úvah dospel k záveru, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
Následne v rozhodnutiach slovenských súdov bolo viackrát judikované, že v rámci náhrady škody sa odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 OZ, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia. V tomto zmysle rozhodol aj Najvyšší súd SR v rozsudku pod sp. zn. 6MCdo/1/2016, V ňom konštatoval, že škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.
Samotná legislatívna úprava v tejto problematike má mnoho priestoru na vylepšenie. Samotný fakt, že pri tragickom úmrtí blízkej osoby dostanú pozostalí v priemere 20 000 eur ako vyčíslenie nemajetkovej ujmy za ich stratu, sa javí ako nedostačujúce. Rovnako je potrebné upozorniť na pomerne dlhý proces súdneho pojednávania a dokazovania, kde pozostalí často musia prežívať tragické okamihy opakovane, čo môže viesť k opakovanej viktimizácii.
