Princípy dobrej správy v rozhodnutiach súdov

Princípy dobrej správy

O ktoré princípy teda ide?

• princíp viazanosti právom
• princíp rovnosti a zákaz diskriminácie
• princíp nestrannosti a objektivity
• princíp proporcionality (zmyslom tohto princípu je hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami, napr. v prípadoch stretu súkromného a verejného záujmu)
• princíp právnej istoty
• princíp konania v primeranej lehote
• princíp spoluúčasti (vyplýva z práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných – čl. 30 Ústavy SR)
• princíp rešpektovania súkromia
• princíp transparentnosti[1]

Judikatúra súdov odkazujúca na princípy dobrej správy

V jednom z rozsudkov Najvyššieho súdu SR (ďalej len „NS SR“) nájdeme: „Najvyšší súd nesmie pripustiť, aby morálny rozmer práva, ktorý sa od nepamäti rozvíja od mravných kategórií, ktorými sú napríklad dobro, slušnosť a správnosť (ekvita) alebo spravodlivosť, bol počas prieskumu zákonnosti aktov orgánov verejnej správy zatlačený do úzadia. Zákonodarca uvedené pojmy morálky tradične zakotvuje do súkromnoprávnych pravidiel správania prostredníctvom takých normatívnych korektorov, ako sú dobrá viera, dobré mravy alebo poctivý obchodný styk. V poslednom čase nadobúda na význame pôsobenie dobrých mravov aj pri kultivovanom výkone verejnej správy prostredníctvom vrchnostenských orgánov, a to formou príkazu nie iba na výkon zákonným spôsobom, ale na výkon dobrej verejnej správy. Predovšetkým na medzinárodnej úrovni došlo postupne k vnášaniu prvkov dobrej verejnej správy do jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov. Napríklad prostredníctvom Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 434/2006 Z. z.) bola vyslovená jasná požiadavka na riadne spravovanie verejných vecí a verejného majetku vrátane vytvorenia etických pravidiel správania verejných činiteľov, ako účinného nástroja potierania korupcie (preambula a čl. 8 Dohovoru OSN). Takisto do tejto oblasti je podľa Najvyššieho súdu možné zahrnúť Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (2007) 7 o dobrej verejnej správe, ako aj článok 41 v spojení s článkom 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie[2].“[3]

Aj v prípade, ak by osobitný zákon vylúčil pôsobnosť všeobecného predpisu – správneho poriadku[4], pričom tento lex specialis neupravuje určitú otázku, nemôže to znamenať založenie priestoru pre bezbrehú ľubovôľu orgánu verejnej správy. Práve v takýchto prípadoch sú o to viac potrebné základné princípy správneho práva, resp. princípy dobrej správy.[5] Napr. zákon o vysokých školách[6] v niektorých prípadoch vylučuje pôsobnosť správneho poriadku. V rozsudku 1Sžo/37/2009 z 2. februára 2010 preto NS SR v súvislosti s nedostatočne odôvodneným rozhodnutím dekana fakulty vysokej školy o vylúčení študentky zo štúdia pre neúspech na treťom opravnom termíne štátnej skúšky uvádza: „Napriek tomu, že na konanie v predmetnej veci sa v zmysle § 108 zákona č. 131/2002 Z. z. správny poriadok nevzťahuje..., nemožno upustiť od vyžadovania aspoň minimálnych požiadaviek kladených na konania a rozhodnutie správnych orgánov vyplývajúcich napr. z Rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy (77)31 z 28. 9. 1977 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov resp. z Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007)7 z 20. 6. 2007 o dobrej verejnej správe čl. 17, v zmysle ktorého musia byť správne rozhodnutie formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré bolo vydané." Obdobnú argumentáciu použil NS SR v súvislosti s rozhodnutím dekana fakulty, ktorým bola študentovi uložená povinnosť zaplatiť školné: „Je pravdou, že na konanie vo veciach školného sa nevzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, ale to samo osebe neznamená, že individuálny správny akt školy, ktorým sa ukladá študentovi povinnosť zaplatiť školné, za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia nemôže byť predmetom preskúmania súdom. Ide totiž o rozhodnutie, ktorým zákonodarca zveril pri výkone svojej činnosti rozhodovaciu právomoc občanovi – študentovi ukladať nejakú povinnosť, v tomto prípade platiť školné. Na druhej strane však nemožno neprihliadať na skutočnosť, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému. Preto je potrebné, aby každé rozhodnutie, ktoré v rámci zákonných ustanovení škola vydá, o to bez ohľadu na skutočnosť, či sa na toto konanie vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní alebo nie, môže byť preskúmané súdom a to v duchu pravidiel a zásad pre rozhodovanie o právach a povinnostiach interpretovaných v kontexte štandardu všeobecných pravidiel správneho práva, v súlade s princípmi dobrej správy.“[7]

Verejná správa teda musí konať v súlade s princípmi dobrej správy. V prípade, ak sa na určitý postup orgánu verejnej správy nevzťahuje žiadne zákonné ustanovenie, nemôžu konať na základe ľubovôle, ale v súlade s predmetnými princípmi. No na druhej strane, takáto absentujúca právna úprava môže byť v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.[8]