Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom

Motivátor Mussolini

Svet sa ešte nespamätal z dôsledkov prvej svetovej vojny a v Amerike sa „čiernym piatkom“ začala v roku 1929 svetová hospodárska kríza, čo sa podpísalo aj na skutočnosti, že všetky krajiny Európy trpeli hospodárskou krízou, čo vyústilo do sociálnych a národnostných rozporov. Už v októbri 1922 sa v Taliansku podarilo Mussolinimu dosiahnuť vládu jednej strany k absolútne pohodlnej vláde mu však prispel rok 1929, kedy sa mu na základe bilaterálnych zmlúv s Vatikánom podarilo dosiahnuť zmier s katolíkmi, čo malo za dôsledok podporu fašizmu aj  prívržencami  tohto náboženstva a tak isto sa podarilo zabezpečiť rozpadnutie svojich protivníkov - opozičných strán (komunistická a socialistická strana).[1]

Arbeiterpartei

Z diaľky tento vývoj sledovali v Nemecku a práve na základoch B. Mussoliniho úspechov stavali svoj plán Nemci. Ich odhodlanie vysoko stúplo, keď videli pozitívnu klímu fašizmu v Taliansku. Smutne známy popredný predstaviteľ nemeckého nacizmu A. Hitler vypracoval počas svojho väzobného pobytu plán (Mein Kampf), ktorý bol vo svojom základe politickým programom. Cieľom bolo uchopiť všetku moc v Nemecku. Natinalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei/Nemecká národno-socialistická robotnícka strana (“NSDAP”) dosiahla vo voľbách z roku 1932 maximálnu podporu a to 37,4 % hlasov, čo ju postavilo do statusu vedúcej a najmocnejšej politickej strany v rámci Ríšskeho snemu.[2] Iba 5 mesiacov im stačilo na nastolenie nacistickej diktatúry (!), čo poznačilo nielen Nemecko, ale aj zvyšok Európy.

O nás bez nás

Predstavitelia Talianska, Nemecka, Francúzka a Anglicka rozhodovali o ďalšom osude Československa 29.septembra 1938 v Mníchove na medzinárodnej konferencii, kam samozrejme vrcholní predstavitelia československej vlády neboli pozvaní a vzhľadom na fakt, že títo boli pozvaní iba na vypočutie si výsledkov dohody od E. Daladiera a N. Chamberlaina (predstavitelia francúzskej a anglickej vlády) z nášho pohľadu označujeme túto udalosť ako rozhodovanie „o nás bez nás“. Výsledkom medzinárodnej konferencie bola Mníchovská dohoda, ktorú za Nemecko podpísal A. Hitler, za Taliansko B. Mussolini, za Anglicko N. Chamberlain a za Francúzko E. Daladier.  Išlo o zmluvu, na základe ktorej malo Československo do desiatich dní odstúpiť Tretej ríši väčšinu územia obývaného po nemecky hovoriacim obyvateľstvom.

Samostatný vznik Slovenského štátu bol sekundárnym prejavom rozbitia pomníchovskej Československej republiky zo strany nacistického Nemecka. Práve dôsledkom agresívnej politiky A. Hitlera, nasledovala známa cesta J. Tisa do Berlína a vyhlásenie samostatnosti Slovenského štátu. Aj keď toto samostatné vytvorenie štátu vzniklo zo strachu zastrašovaných predstaviteľov politickej scény, oficiálna propaganda prezentovala Slovenský štát a jeho samostatný vznik ako vytúžené vyvrcholenie tisícročného úsilia.[3] Po osamostatnení sa Slovensko stalo medzinárodným subjektom, avšak so zahraničnou politikou na bode mrazu.

Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom

Pre vývoj zahraničnej politiky mala dôležitý dopad Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, podľa ktorej práve Nemecko prevzalo ochranu nad územnou celistvosťou a politickou nezávislosťou Slovenského štátu.

Štartovacím procesom vzniku ochrannej zmluvy bolo oznámenie A. Hitlera, urobené 16. marca 1939, kedy povedal, že preberá ochranu nad Slovenským štátom. Následne 17. a 18. marca toho istého roku prebehli rokovania medzi Nemeckom a Slovenskom, ktorých výsledkom bola ochranná zmluva podpísaná 23. marca 1939, avšak publikovaná až v septembri 1940 ako zákon č. 226/1940 Sl. z.

Bola uzatvorená s platnosťou na 25 rokov a stala sa základom všetkých ďalších dohôd uzatvorených v nasledujúcich rokoch. Táto zmluva, takisto ako protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci, formovali závislosť Slovenského štátu od Nemecka. V podstate môžeme povedať, že Slovenský štát sa stal iba vedľajším produktom nacistickej politiky A. Hitlera.[4]

Ústava z roku 1939

Samostatný štát musí mať aj “samostatnú ústavu”. Ústava prijatá ako zákon č. 185/1939 Sl. z. bola schválená snemom Slovenskej krajiny 21.júla 1939. Na jej obsahu sa odrazili úpravy viacerých z totalitných ústav, predovšetkým však talianskej a portugalskej ústavy, paradoxne nemeckej už menej.

Pri kreovaní stavovského konceptu bola hlavným vzorom talianská ústava a cirkevné dokumenty a to predovšetkým:  

• vzor hierarchickej sústavy katolíckej cirkvi,  v katolícke chápanie sociálnej otázky (Encyklika18 „Rerum Novarum“ a „Quadragesimo Anno“),  

• talianska „Carta del lavoro“, t.j. organizačné formy, ktoré mali odstrániť „rozpory medzi kapitálom a prácou“ a „ triedny boj“,

• štruktúra talianskej snemovne, organizovanej na korporačnom základe a Fašistickej rade,  

• na Nemecko nadväzovala myšlienka „Strana je štátom“ (splývanie strany a štátu), silný prezident (vodcovský princíp, ktorý však bol do ústavného systému zabudovaný až neskoršie).[5]

Ústava prevzala aj časť prvkov z československej ústavnej listiny z roku 1920. Hlinkova slovenská ľudová strana, konkrétne jej predsedníctvo, určila osemčlennú komisiu, ktorá sa zaoberala vypracovaním ústavy z legislatívneho hľadiska. Na čele tejto komisie stál profesor V. Tuka, ktorý v tom čase pôsobil na akademickej pôde fakulty práva na univerzite Komenského v Bratislave. Z formálneho hľadiska obsahovala ústava úvodné prehlásenie, trinásť hláv a 103 paragrafov. Z úvodného prehlásenia vyplývalo, že všetka moc a právo pochádza jedine od Boha. Táto myšlienka je podstatná pre kresťanskú vieru, ku ktorej sa toto prehlásenie priamo hlásilo. Ďalej ustanovovalo, že slovenský národ si zriaďuje svoj vlastný štát, ktorý mal strážiť všeobecné dobro a dohliadať na sociálnu spravodlivosť tak, aby sa dosiahla méta najvyššieho stupňa blaha spoločnosti ako aj jednotlivcov.

V závere je potrebné opäť zdôrazniť skutočnosť, že samotný vznik Slovenského štátu a následné prijatie ústavného zákona č. 185/1939 Sl. z. o ústave Slovenskej republiky bolo dôsledkom rozbitia Československa z titulu ústupku voči Hitlerovmu Nemecku. Práve týmto ústupkom sa mu v podstate Slovenský štát podriadil. Slobodu, demokraciu a základné princípy právneho štátu by sme tu hľadali márne vzhľadom na fakt, že z tohto nového štátu sa postupom stal autoritatívny totalitný štátom.