Úvod do problematiky
Neustále narastajúca mobilita obyvateľstva so sebou priniesla okrem iného aj narastajúci počet manželstiev s cudzím prvkom. S týmto trendom súvisí aj narastajúci počet rozvodov takýchto cezhraničných manželstiev, pri ktorých riešení vzniká otázka, kde je možné podať návrh na rozvod manželstva a akým právom sa rozvod bude riadiť.
Prameňov práva upravujúcich túto problematiku za posledné desaťročie významne pribudlo, čo je dôsledkom aktuálne prebiehajúcej čiastočnej európskej unifikácií rodinného práva. V tomto príspevku sa pokúsime zorientovať v rôznych prameňoch práva a povieme si, ktoré z nich sa na území Slovenskej republiky aplikujú a za akých podmienok.
Orientácia v prameňoch európskeho a medzinárodného práva súkromného a procesného týkajúcich sa vzťahov medzi manželmi
Súdna právomoc vo veci rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva
Od 1. marca 2005 je pre Slovenskú republiku záväzné nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (označované aj ako nariadenie Brusel IIa). Toto nariadenie zaväzuje všetky členské štáty EÚ s výnimkou Dánska. Do jeho vecnej pôsobnosti patria otázky rozvodu, rozluky a anulovania manželstva a naopak nevzťahuje sa na majetkové vzťahy medzi manželmi a ich vyporiadanie po rozvode. V prípade, ak ide o manželstvo s cudzím prvkom je nutné aplikovať nariadenie Brusel IIa a na jeho základe určiť, ktorý súd má právomoc na rozhodovanie o rozvode cezhraničného manželstva. Podrobnejšie sa pravidlá určovania medzinárodnej právomoci súdu budeme zaoberať v samostatnom článku.
Súdna právomoc vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov
Podľa nariadenia Brusel IIa nie je možné založiť právomoc súdu na konanie o vyporiadanie BSM . Na európskej úrovni obsahuje právnu úpravu majetkových vzťahov medzi manželmi po rozvode nariadenie Rady (EÚ) č. 2016/1103. Uvedené nariadenie však nie je pre Slovenskú republiku záväzné.
Ide o oblasť úpravy tzv. posilnenej spolupráce, ktorej sa v súčasnosti zúčastňujú len niektoré členské štáty EÚ (Slovenská republika sa tejto posilnenej spolupráce nezúčastňuje).
Vo veciach neupravených európskymi nariadeniami (prípadne aj medzinárodnými dohovormi) sa aplikuje vnútroštátna právna norma, a to zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZMPS“). V uvedenom zákone však absentuje osobitná norma právomoci pre majetkové vzťahy medzi manželmi. Uvádza sa[1], že je možné aplikovať analogicky § 38 ZMPS, ktorý predstavuje osobitnú normu právomoci pre rozvod manželstva.
Rozhodné právo vo veci rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva
Unifikácia kolíznych noriem, na ktorých základe by bolo možné určiť rozhodné právo pre rozvod manželstva, nebola na európskej úrovni dosiahnutá. V rámci tzv. posilnenej spolupráce bolo vydané nariadenie Rady (EÚ) č. 1259/2010, ktorým sa posilňuje spolupráca členských štátov v oblasti určenia rozhodného práva vo veci rozvodu manželstva, avšak vzhľadom na to, že sa tejto spolupráce Slovenská republika nezúčastňuje, nie je uvedené nariadenie v tuzemských pomeroch záväzné.
Rozhodné právo vo veci rozvodu sa na Slovensku určuje podľa ustanovení ZMPS, ktorého detailnejšiu analýzu vybraných ustanovení ponúkneme v najbližšom príspevku.
Záver
Súčasné medzinárodné právo súkromné (aj rodinné) je významne ovplyvňované európskym právom. Je možné sledovať, že slovenský ZMPS sa postupom času v jednotlivých oblastiach svojej úpravy stáva len akýmsi „zvyškom“. Vo vzťahu k rodinnému právu však na Slovensku pretrváva jeho aktuálnosť, a to v dôsledku režimu posilnenej spolupráce, ktorej legislatívne výsledky sa ZMPS nedotýkajú.
Poznámky pod čiarou:
[1] Csach, K. In: CSACH, K. – ŠIRICOVÁ, G. Ľ. – JÚDOVÁ, E.: Úvod do štúdia medzinárodného práva súkromného a procesného. 2. vydanie. Vyd. Wolters Kluwer, 2017, s.165.