Snaha byť nezávislý od iných osôb a subjektov, je často snom každého človeka alebo iného subjektu, ktorý musí v nejakej forme znášať takéto obmedzenia. Nebyť v područí iného, neriadiť sa pokynmi, či určovať si samostatne svoje smerovanie, je za určitých podmienok v právnom svete nielen výsada, ale aj právo. Takáto nezávislosť samozrejme neprichádza v neobmedzenej forme, ale vždy je viazaná na istú právnu úpravu. V prípade štátov možeme pokusy o odtrhnutie sa od svojich vládnucich autorít sledovať naprieč dejinami ľudstva. V minulosti to znamenalo takmer bezvýhradne krvavý konflikt, a preto sme ako civilizovaná spoločnosť zaviedli právne normy, ktoré tieto postupy upravujú. Takýto prípad sa odohral aj v súčasnosti, a to v podobe snahy vyhlásenia nezávislosti Škótska od Spojeného kráľovstva formou referenda. Škótsko momentálne nie je samostatný štát, a v určitých oblastiach stále spadá pod správu Spojeného kráľovstva. Patria sem oblasti obrany, zahraničných vzťahov alebo daní. V snahe o úplnú samostanosť Škótsky parlament navrhol schváliť legislatívu umožňujúcu vypísať referendum s otázkou, či by malo byť Škótsko nezávislou krajinou.
Takéto referendum o nezávislosti krajiny by nebolo v modernej histórii krajiny prvé. V roku 2014 sa konalo obdobné referendum o nezávislosti krajiny, kde sa proti odtrhnutiu od Spojeného kráľovstva vyjadrilo 55 % voličov, pri vysokej účasti na hlasovaní v počte 85% obyvateľstva. V súčasnosti rozhodoval o možnosti prijať legislatívu umožnujúcu škótskemu parlamentu vyhlásiť referendum o nezávislosti krajiny Najvyšší súd Spojeného kráľovstva pod číslom prípadu 2022/0098. Ten rozsudkom 23. novembra 2022 rozhodol, že škótsky parlament takúto právomoc nemá.
Škótska národná strana, ktorá sa zaviazala k nezávislosti Škótska, vytvorila škótsku vládu od roku 2007. V roku 2013 bolo v Rade (Order of Council) vydané nariadenie podľa článku 30 ods. 2 škótskeho zákona ( Scottland Act), ktoré umožňuje škótskemu parlamentu uzákoniť konanie referenda o nezávislosti. Nariadenie Rady tak urobilo úpravou definície vyhradených záležitostí Spojeného Kráľovstva v prílohe 5 škótskeho zákona. Najmä odsek 1 prílohy 5 v písmene b) stanovuje záležitosť únie Spojeného kráľovstva a Škótska ako záležitosť spadajúcu pod právomoc Spojeného kráľovstva. Právomoc škótskeho parlamentu prijímať legislatívu, ktorá je v škótskom zákone opísaná ako jeho legislatívna právomoc, je obmedzená. V oddiele 29 ods. 1 škótskeho zákona sa uvádza, že zákon škótskeho parlamentu nie je zákonom, pokiaľ akékoľvek ustanovenie zákona nespadá do legislatívnej právomoci parlamentu. V § 29 ods. 2 je uvedených päť okolností, za ktorých je ustanovenie mimo legislatívnej právomoci, pričom písm. b) tohoto oddielu obsahuje odsek týkajúci sa vyhradených právomocí. V súvislosti s článkom 29 ods. 2 písm. b), vyhradené záležitosti sú definované v prílohe 5 odsek 1 písm. b) pod názvom Parlament Spojeného kráľovstva. Ak by sa legislatíva povoľujúca konanie referenda týkala jednej alebo viacerých týchto záležitostí, týkala by sa teda vyhradenej záležitosti, a bola by mimo legislatívnej právomoci škótskeho parlamentu.
Škótska vláda vypracovala návrh zákona o referende o nezávislosti Škótska. Právny zástupca Škótska (Lord Advocate) sa domnieva, že škótska vláda nemá potrebnú mieru istoty, že návrh zákona sa netýka vyhradenej záležitosti. Podal preto návrh na Najvyšší súd UK aby rozhodol, že takýto návrh zákona o referende patrí do legislatívnej kompetencie škótskeho parlamentu, a to vzhľadom na dôležitosť tejto otázky pre škótsku vládu.
Konanie pred súdmi
V konaní pred Najvyšším súdom UK právny zástupca Škótska argumentoval, že pripravovaný návrh zákona sa netýka vyhradenej záležitosti Únie. Ako prvé uviedol, že uskutočnenie poradného referenda by nezobralo otázku Únie parlamentu Spojeného kráľovstva z jeho právomocí.
Právny zástupca Škótska tvrdil, že škótsky parlament musí mať zo zásady právomoc zisťovať názory voličov na konkrétne otázky prostredníctvom referenda. Keďže škótska vláda môže rokovať s vládou Spojeného kráľovstva vo vzťahu k vyhradeným záležitostiam, napríklad ak sa požaduje nariadenie podľa oddielu 30 škótskeho zákona, a škótsky parlament môže diskutovať a prijímať návrhy týkajúce sa vyhradených záležitostí, je vhodné, aby právomoc konať referendum spadala pod právomoc Škótskeho parlamentu.
Súd opakovane rozhodol, že účelom vyhradených záležitostí únie Škótska a Spojeného kráľovstva uvedených v odseku 1 prílohy 5 je, že záležitosti, na ktorých má Spojené kráľovstvo ako celok záujem, by mali byť naďalej zodpovednosťou parlamentu Spojeného kráľovstva vo Westminsteri (rozhodnutia Imperial Tobacco, ods. 29 a Christian Institute/Lord Advocate [2016] UKSC 51; 2017 SC (UKSC) 29; [2016] HRLR 19).
Súd vo svojom odôvodnení ďalej vysvetlil aj problematiku celistvosti únie medzi Spojeným Kráľovstvom a Škótskom, ktorá vyplýva z predmetu tohoto návrhu zákona. Zdôraznil, že účelom návrhu zákona je uskutočniť zákonné referendum o otázke, či by sa Škótsko malo stať nezávislou krajinou. Táto otázka zjavne zahŕňa otázku, či by Únia medzi Škótskom a Anglickom mala byť ukončená, a otázku, či by Škótsko prestalo podliehať suverenite parlamentu Spojeného kráľovstva. Účinok návrhu zákona však nebude obmedzený na uskutočnenie referenda. Jasné vyjadrenie jej želania buď zostať v Spojenom kráľovstve, alebo pokračovať v odtrhnutí, by posilnilo alebo oslabilo demokratickú legitímnosť únie v závislosti od toho, ktorý názor by prevládal, a podporilo alebo podkopalo demokratické poverenie hnutia za nezávislosť. V dôsledku toho by to malo dôležité politické dôsledky týkajúce sa únie. Je rovnako jasné, že návrh zákona, ktorý ustanovuje referendum o nezávislosti, a teda o ukončení suverenity parlamentu Spojeného kráľovstva nad Škótskom, má viac než len voľné alebo následné spojenie so suverenitou tohto parlamentu. Z týchto dovodov súd odmietol argumenty, že sa tento návrh zákona netýka vyhradených záležitostí.
Vedľajší účastník konania (Škótska národná strana), tvrdí, že právo na sebaurčenie je základným a neodňateľným právom v medzinárodnom práve. Podľa neho existuje silný predpoklad v prospech výkladu vnútroštátnej právnej úpravy spôsobom, ktorý sa prikláňa medzinárodným normám. Vedľajší účastník sa opiera o článok 1 Charty Organizácie Spojených národov, ktorý stanovuje, že jedným zo základných cieľov a princípov Organizácie Spojených národov je rozvíjať priateľské vzťahy medzi národmi založené na rešpektovaní princípu rovnakých práv a princípov sebaúcty. Ďalej sa opiera o rezolúciu Valného zhromaždenia 1514 z decembra 1960, ktorá v odseku 2 uvádza, že všetky národy majú právo na sebaurčenie a na základe tohto práva slobodne určujú svoje politické postavenie a slobodne sledujú svoj hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj.
Súd sa následne vysporiadaval aj s týmito argumentami. Podľa súdu zákonne uskutočnené referendum by bolo politickou udalosťou s politickými dôsledkami. Súd mal za zrejmé, že návrh zákona, ktorý ustanovuje referendum o nezávislosti, a teda o ukončení suverenity parlamentu Spojeného kráľovstva nad Škótskom, má viac než len voľné alebo následné spojenie so suverenitou tohto parlamentu. Podľa súdu, právo na sebaurčenie podľa medzinárodného práva vytvára prinajlepšom právo na vonkajšie sebaurčenie len v situáciách bývalých kolónií, kde je ľud utláčaný, ako napríklad pod cudzou vojenskou okupáciou, alebo ak je definovanej skupine odmietnutý zmysluplný prístup k vláde, aby mohla sledovať svoj politický, ekonomický, sociálny a kultúrny rozvoj. Vo všetkých troch situáciách majú dotknutí ľudia právo na vonkajšie sebaurčenie, pretože im bola odopretá možnosť vnútorne uplatniť svoje právo na sebaurčenie. Súd vysvetlil, že medzinárodné právo uprednostňuje územnú celistvosť štátov. Mimo kontextu sebaurčenia, ktoré sa bežne obmedzuje na situácie koloniálneho typu alebo situácie zahŕňajúce cudziu okupáciu, nepriznáva žiadne právo na odtrhnutie ( Písomné konanie vo vzťahu k rezolúcii Valného zhromaždenia OSN 63/3 A/RES/ 63/3 z 8. októbra 2008).
Najvyšší súd UK preto v zmysle predložených argumentov rozhodol, že ustanovenie navrhovaného zákona o referende o škótskej nezávislosti, ktoré stanovuje, že otázka, ktorá sa má položiť v referende, spadá pod vyhradené záležitosti parlamentu Spojeného kráľovstva. Týka sa to najmä únie škótskych kráľovstiev a Anglicka a parlamentu Spojeného kráľovstva. Z týchto dovodov škótsky parlament bez súhlasu parlamentu Spojeného kráľovstva nemá právomoc predložiť takúto legislatívu.
