Sťažovateľ ako spotrebiteľ v roku 2018 uzatvoril s právnym predchodcom žalobcu zmluvu o spotrebiteľskom úvere (Zmluva). Na základe tejto Zmluvy boli sťažovateľovi poskytnuté finančné prostriedky vo výške 4.000,- Kč, ktoré však žalobcovi nevrátil.
V čase uzatvorenia Zmluvy však sťažovateľ trpel duševnou poruchou, ktorá bola dôvodom, prečo Obvodný súd pre Prahu 4 (Obvodný súd) rozsudkom obmedzil sťažovateľa na spôsobilosti na právne úkony. Podľa rozsudku Obvodného súdu sťažovateľ nie je spôsobilý nakladať s finančnou čiastkou presahujúcou 500,- Kč týždenne a s majetkom, ktorého hodnota presahuje čiastku 500,- Kč a uzatvárať zmluvy, na základe ktorých by sa zaväzoval na opakované alebo trvajúce plnenie, platenie úrokov alebo zmluvnej pokuty.
Žalobca sám uznal, že Zmluva je v dôsledku duševnej poruchy sťažovateľa neplatným právnym úkonom a domáhal sa zaplatenia sumy 4.000,- Kč bez príslušenstva z titulu bezdôvodného obohatenia. Obvodný súd žalobe žalobcu vyhovel a Zmluvu posúdil ako absolútne neplatnú. Suma 4.000,- Kč bola teda sťažovateľovi poskytnutá bez právneho dôvodu, čím došlo k bezdôvodnému obohateniu sa sťažovateľa. V tomto ohľade pritom nie je dôležité, či mal sťažovateľ spôsobilosť na právne úkony, nakoľko bezdôvodné obohatenie je objektívny stav, ktorý vznikol zaslaním sumy 4.000,- Kč na bankový účet sťažovateľa, pričom povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nie je viazaná na zavinené alebo protiprávne konanie obohateného.
Námietka sťažovateľa, že mu žalobca vydal finančné prostriedky nezodpovedne alebo že predmetná suma, ktorú sťažovateľovi poskytol, bola následne žalobcom odovzdaná tretím osobám, podľa názoru Obvodného súdu neobstojí. Sťažovateľ poukázal taktiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (Najvyšší súd) zo dňa 10. júla 2020, sp. zn.: 28 Cdo 527/2020 (Rozhodnutie). O Rozhodnutí však Obvodný súd uviedol, že závery Najvyššieho súdu v ňom obsiahnuté nemajú vplyv na jeho rozhodnutie vo veci samej.
Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) uviedol, že ústavná sťažnosť sťažovateľa je prípustná. Uviedol, že si je vedomý skutočnosti, že v prejednávanej veci ide vzhľadom na výšku žalovanej sumy o bagateľnú čiastku, čo spravidla vedie k odmietnutiu ústavnej sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť. Napriek tomu však z judikatúry vyplýva, že ústavnoprávny význam prípadu nie je možné posudzovať iba kvantitatívne podľa výšky žalovanej sumy, ale je nevyhnutné zvážiť aj kvalitatívnu stránku veci, ktorá sa môže javiť natoľko významnou, že svojím spôsobom presahuje samotnú kauzu. V posudzovanej veci pritom podľa názoru Ústavného súdu ide práve o taký prípad. Sťažovateľ najmä z dôvodu svojho psychosociálneho postihnutia, ktoré viedlo k obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony, patrí medzi obzvlášť zraniteľné osoby, pri ktorých je nutné prípadné zásahy do ich základných práv vnímať veľmi citlivo.
Okrem podania ústavnej sťažnosti sú možnosti sťažovateľa v rámci obrany značne limitované, nakoľko v prípade bagateľných súm neprichádza do úvahy ani podanie odvolania či dovolania. Prejednávaná vec pritom presahuje sťažovateľove záujmy, nakoľko v súčasnej dobe ponuky a dostupnosti spotrebiteľských úverov môžu obdobný problém riešiť ďalšie osoby s psychosociálnym postihnutím. Z vyššie uvedených dôvodov preto Ústavný súd neodmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ale pristúpil k meritórnemu prieskumu napadnutého rozsudku.
Z vyžiadaného súdneho spisu Ústavný súd zistil, že už v konaní pred Obvodným súdom sťažovateľ namietal, že k uzatvoreniu Zmluvy došlo v rozpore s dobrými mravmi a k zneužitiu práva. Predchodca žalobcu postupoval nezákonne a bez dostatočnej obozretnosti, keďže sťažovateľovi bez riadneho preverenia jeho osoby a osobného stretnutia poskytol spotrebiteľský úver. Odkázal aj na Rozhodnutie v obdobnej právnej veci, z ktorého vyplýva, že výkon práva na vydanie bezdôvodného obohatenia môže za určitých okolností odporovať dobrým mravom.
Rozhodnutie sa týka bezdôvodného obohatenia osoby s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony. Vyplýva z neho, že žalovaná v banke uzatvorila úverové zmluvy v čase, keď bola obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, pričom finančné prostriedky, ktoré jej boli poskytnuté, nevrátila. Súdy nižšej inštancie pritom vyhodnotili žalovaný nárok ako bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo na základe neplatných zmlúv. Rozhodnutie obsahuje konštatovanie, že bezdôvodné obohatenie môže vzniknúť aj na strane osoby s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony. Objektívna povaha vzťahu z bezdôvodného obohatenia však v zásade jednoznačne nevylučuje, aby výkon práva na vydanie bezdôvodného obohatenia bol za určitých okolností považovaný ako v rozpore s dobrými mravmi. Nie je možné prehliadať špecifické okolnosti veci samej, nakoľko pracovníčka banky v čase dojednania úverových zmlúv o obmedzení spôsobilosti žalovanej na právne úkony vedela. Nakoľko súdy nižších inštancií tieto okolnosti opomenuli, Najvyšší súd zrušil rozhodnutie napadnuté dovolaním a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci s tým, aby sa odvolací súd zaoberal skutkovými okolnosťami prejednávanej veci, ktoré sú špecifické ich vplyvom na posúdenie súladu uplatnenia práva s dobrými mravmi, respektíve na záver o eventuálnom zneužití práva.
Ústavný súd sa s názorom Najvyššieho súdu, ktorý je uvedený v Rozhodnutí, stotožnil. Uviedol, že nie je vylúčené, aby v praxi nastali prípady, v ktorých budú úvahy o aplikácii korektívu dobrých mravov pri posudzovaní bezdôvodného obohatenia osôb s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony na mieste. Mohlo by ísť o situácie, kedy poskytovateľ úveru poskytne spotrebiteľovi úver napriek tomu, že má vedomosť o tom, že spotrebiteľ nie je z dôvodu jeho psychosociálneho postihnutia či dokonca obmedzenej spôsobilosti na právne úkony spôsobilý uzatvoriť platnú úverovú zmluvu.
V prípade spotrebiteľských vzťahov, ktoré vznikli v riskantnom prostredí obchodovania s úvermi prostredníctvom internetu, nie je možné prenášať riziko výlučne na spotrebiteľa v postavení slabšej zmluvnej strany. Uvedené platí o to viac v prípade, ak ide o obzvlášť zraniteľné osoby s psychosociálnym postihnutím a obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony. Preto Ústavný súd zdôrazňuje, že bolo povinnosťou Obvodného súdu vysporiadať sa s názorom vysloveným v Rozhodnutí o to viac, keď sťažovateľ na toto Rozhodnutie výslovne upozornil. Nie je nutné prehliadať ani to, že podkladom na použitie korektívu dobrých mravov nie sú iba všeobecné základy spravodlivosti, ale aj § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výklad a použitie právneho predpisu nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a nesmie viesť ku krutosti alebo bezohľadnosti urážajúcej obyčajné ľudské cítenie.
Pokiaľ z dôvodu neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vznikne bezdôvodné obohatenie na strane osoby s psychosociálnym postihnutím alebo obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony ako osoby, ktorá je zraniteľná, je nutné zvážiť, či je uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v súlade s dobrými mravmi. Ak sa všeobecný súd s touto otázkou aj napriek výslovnej námietke účastníka konania nevysporiada v odôvodnení svojho rozhodnutia, dopustí sa porušenia práva na spravodlivý proces.
Rozhodnutie však Obvodný súd spomenul v odôvodnení svojho rozhodnutia iba jednou vetou tak, že s ohľadom na spôsob poskytnutia úveru nemá na prípad sťažovateľa vplyv. Podľa názoru Ústavného súdu však nie je zrejmé, prečo by závery Najvyššieho súdu nachádzajúce sa v Rozhodnutí Najvyššieho súdu neboli použiteľné aj v sťažovateľovej veci.
Z pohľadu sťažovateľa bola námietka rozporu s dobrými mravmi podporená odkazom na Rozhodnutie kľúčová. Obvodný súd sa ani napriek tomu s touto námietkou v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Sťažovateľove námietky iba v krátkosti odmietol s tým, že nemôžu obstáť, pretože bezdôvodné obohatenie je objektívny stav, ktorý nezávisí na zavinení alebo protiprávnom konaní. S touto charakteristikou sa stotožnil aj Najvyšší súd v Rozhodnutí, ale nepovažoval ju za dôvod na vylúčenie úvah o dobrých mravoch. Najvyšší súd práve naopak uviedol, že pokiaľ existujú špecifické okolnosti prípadu, je potrebné korektív dobrých mravov pri bezdôvodnom obohatení osôb s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony používať. To však Obvodný súd neurobil a na sťažovateľove námietky v tomto ohľade nereagoval.
Obvodný súd sa preto nedostatočne vysporiadal so sťažovateľovou námietkou rozporu s dobrými mravmi, ktorú Ústavný súd považuje za zásadnú pre výsledok sporu a bez riadneho odôvodnenia neprihliadol k judikatúre Najvyššieho súdu, na ktorú sťažovateľ odkazoval. Obvodný súd preto napadnutým rozhodnutím nesplnil požiadavky práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd preto konštatoval porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces a napadnuté rozhodnutie Obvodného súdu zrušil.
zdroj: Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 07. septembra 2021, sp. zn.: II. ÚS 1292/21
