Daňová optimalizácia, pojem, ktorý často rezonuje v našich ušiach

Ak sme fyzickou osobou a to buď zamestnancom alebo podnikateľom, uplatňujeme si tzv. odpočítateľnú položku, resp. nezdaniteľný základ dane. To spôsobí, že v konečnom dôsledku platíme menej daní, a teda, že sadzba dane nie je 19% ako to všade čítame, ale je v skutočnosti menšia. Ani by nás nenapadlo nepoužiť tento inštitút odpočítateľnej položky a zaplatiť za daň viac ako nám zákony v legálnych medziach umožňujú. A presne toto je daňová optimalizácia.

Daňovú optimalizáciu preto nemôžeme chápať ako nelegálny spôsob ako zamedziť zdaneniu alebo minimálne výšku daňového zaťaženia limitovať. Daňová optimalizácia nie je ani snaha o dosiahnutie nulového daňového zaťaženia. Daňová optimalizácia predstavuje postupnosť legálnych krokov ako v rámci existujúcej právnej úpravy docieliť to, aby daňovník zaplatil len toľko daní, koľko pri tvorbe daňových zákonov chcel štát, aby daňovník platil. Daňová optimalizácia preto nie je niečo, čo by morálne ušľachtilí daňovníci a priori zhodili zo stola, preto, lebo chcú mať „čisté ruky“ alebo nechcú zarábať na úkor štátu a podobne. Daňová optimalizácia je preto morálna a čistá ako platenie daní samé, je legálna a je legitímne ju využívať. Okrem toho práve zvýšené daňové zaťaženie pôsobí reštriktívne voči snahám podnikateľom investovať svoje voľné disponibilné zdroje z akumulovaného zisku do nových projektov a tak multiplikačne pomôcť zvýšiť výber daní z budúcich ziskov, platov, či spotreby.

Hranica medzi legálnosťou a nelegálnosťou z pohľadu zníženia daňovej zaťaženosti a trestnoprávnej zodpovednosti je pomerne široká a ľahko identifikovateľná. Zákony jasne vymedzujú, čo je legálne a a čo stojí mimo zákon. Napriek tomu, že legalita nezakladá legitimitu štátu ako intervenčného mocenského subjektu zasahovať do činnosti daňovníkov, štát v daňovej oblasti zasiahne aj v prípade, že konanie daňovníkov je legálne. Čo je však legálne? Vychádzajúc zo základnej definície legality, môžeme povedať, že legálne je to, čo nám zákon nezakazuje. Domnievam sa, že v prípade daňovej optimalizácie by sme mali túto základnú premisu spoločnosti vykladať veľmi reštriktívne. Ak by sme to nerobili, legalita by bola spojená len s trestnoprávnou zodpovednosťou, a predsa uplatnenie si daňových výdavkov „spomaleným“ odpisom goodwillu namiesto zákonom predpokladaného nezakladá trestnoprávnu zodpovednosť. V takomto prípade hovoríme o tzv. „tax-avoidance“ alebo „massive tax-abuse“. Hranica medzi týmto legálnym prostriedkom znižovania si daňovej povinnosti zo všeobecného chápania termínu legality a nelegálnym prostriedkom z hľadiska reštriktívneho výkladu legality v daňových veciach je veľmi úzka. Ak niekto uplatňuje nižšie daňové odpisy za goodwill ako mu zákon umožňuje preto, aby si mohol v plnom uplatniť odpočítateľnú položku, a teda v konečnom dôsledku zaplatil menšiu daň nezakladá to trestnoprávnu zodpovednosť v zmysle § 276 Trestného zákona? Pravdepodobne nie, pretože tam nie je priama príčinná súvislosť, veď aj v prípade daňových podvodoch pri DPH Trestný zákon obsahuje osobitnú skutkovú podstatu trestného činu pre DPH.

V celom svete existujú tzv. „tax – avoidance measures“, ktorých úlohou je sankcionovať daňovníkov práve pri takýchto krokoch daňovej optimalizácie, ale nie založením trestnoprávnej zodpovednosti, ale upravovaním ich daňovej povinnosti, prípadne administratívnym postihom.

Daňová optimalizácia je teda súbor metód, ktorých úlohou je spoznať daňovými a účtovnými zákonmi pripustené možnosti úpravy daňovej povinnosti bez štátnej intervencie v podobe úpravy daňovej povinnosti, či naplneniu skutkovej podstaty administratívneho deliktu.