Súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu listom žalovaného z 27.05.2013. Vychádzal zo zistenia, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol žalobcovi pracovný pomer do 30.04.2014, pričom listom zo dňa 27.05.2013 doručeným žalobcovi dňa 15.06.2013 žalovaný so žalobcom okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, tkvejúcom:
vo fyzickom napadnutí iného zamestnanca žalobcom a
v jeho neospravedlnenej absencii v práci.
Ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru neuznal súd absenciu žalobcu na pracovisku, lebo z vykonaného dokazovania vyplynulo, že to bol práve žalovaný ako zamestnávateľ, ktorý žalobcovi ako zamestnancovi neprideľoval prácu. Porušenie takejto povinnosti zamestnávateľa ma za následok, že ani zamestnanec si nemôže plniť povinnosti plynúce mu z jeho pracovnej zmluvy. Na druhej strane za oprávnený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu uznal závažné porušenie pracovnej disciplíny – fyzické napadnutie iného kolegu Y. U. zo strany žalobcu. Uvedené súd ustálil na základe odborného posúdenia incidentu, z ktorého vyplynulo, že kolega U. odsúval jednou rukou od seba žalobcu a z jeho strany nedochádzalo k fyzickému približovaniu sa a k atakovaniu žalobcu, teda postoj a konanie kolegu U. voči žalobcovi nemal útočný, ale obranný charakter. Naopak konanie žalobcu malo útočný a impulzívny charakter, ktorý sa prejavil už pri prvotnom priblížení sa ku kolegovi, naklonením sa k nemu a znovu priblížením sa do tesnej blízkosti kolegu a nakoniec jeho samotnou neprimeranou reakciou na obranné konanie kolegu a to neprimeraným fyzickým útokom.
Žalobca napadol tento rozsudok odvolaním, poukazujúc na skutočnosť, že v liste, ktorý bol žalobcovi doručený, sa ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uvádza, že žalobca mal fyzicky napadnúť iného kolegu, pričom žalovaný nijakým spôsobom nekonkretizoval priebeh fyzickej potýčky, dokonca ani meno a priezvisko zamestnanca, ktorý mal byť napadnutý. Ďalej poukázal na to, že žalovaný v priebehu konania niekoľkokrát menil skutkové verzie, ako malo dôjsť ku fyzickému napadnutiu žalobcu, kde nakoniec z pôvodne fyzického napadnutia toto zmenil na verbálne napadnutie a vstup do komfortnej zóny iného zamestnanca. Podľa judikatúry dôvod pre okamžité skončenie musí byť zistený pred okamžitým skončením - nepostačuje podozrenie, že tento dôvod je daný, pričom rozhodujúci je stav, ako i poznanie zamestnávateľa v čase, kedy rozhodol o okamžitom skončení pracovného pomeru. Osobitnou kapitolou je skutočnosť, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer len vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo považovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.
Okamžite môže skončiť pracovný pomer zamestnanec aj zamestnávateľ, a to len na základe taxatívne vymedzených dôvodov v Zákonníku práce, pričom okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa sa považuje za výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru. Pri zohľadnení ustálenej judikatúry aj českých súdov je možné konštatovať, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je akceptovateľné v situáciách, keď nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 1483/2006, sp. zn. 21 Cdo 84/2006, sp. zn. 21 Cdo 1153/2003).
Charakter a ani druhy jednotlivých situácií nemožno paušalizovať. Dalo by sa uvažovať, že za takéto situácie možno považovať prípady, kedy v dôsledku konania, prípadne nekonania zamestnanca, je vážne narušená dôvera medzi účastníkmi pracovného pomeru, správanie sa zamestnanca ohrozuje život a zdravie spoluzamestnancov (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21 Cdo 2134/2003), prípadne negatívne ovplyvňuje dodržiavanie pracovnej disciplíny na pracovisku, alebo ak hrozí alebo je spôsobená škoda veľkého rozsahu.
Čo možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny závisí od posúdenia zamestnávateľa (je však preskúmateľné súdom v prípade súdneho sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru). Stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny posudzuje zamestnávateľ v závislosti od konkrétnych okolností, za ktorých zamestnanec porušil pracovnú disciplínu, a taktiež prihliada aj na osobu zamestnanca. Zamestnávateľ musí preukázať, že porušenie pracovnej disciplíny bolo zavinené zamestnancom. Ak ide skutočne o závažné porušenie pracovnej disciplíny, zamestnávateľ má možnosť rozhodnúť sa, či v prípade závažného porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom zvolí výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru. Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce na okamžité skončenie pracovného pomeru.
Vzhľadom na charakter citovaného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia a s ohľadom na okolnosti prípadu sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie do úvahy iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru, ak táto bola prijatá. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 17/2011). Intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny.
V okamžitom skončení pracovného pomeru z 27.05.2013 bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny identifikované nasledovne: fyzického napadnutia kolegu – iného zamestnanca, pretože bolo zistené, že dňa 18.05.2013 ako zamestnanec na prevádzke počas pracovnej doby fyzicky napadol svojho kolegu. O tom, že skutočne došlo k tomuto konaniu (fyzickému napadnutiu kolegu) mali svedčiť nasledovné dôkazy: samotná výpoveď napadnutého zamestnanca; výpoveď zákazníka, ktorý bol prítomný počas fyzického napadnutia na prevádzke a ktorý mal fyzické napadnutie vidieť ako aj kamerový záznam z predajne, ktorý túto situáciu zachytil.
Odvolací súd je názoru, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam, avšak vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd dospel k záveru, že zo strany žalobcu nesporne došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré porušenie žalovaný ako zamestnávateľ podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom a podľa svojho pracovného poriadku hodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Odvolací súd posudzoval, či sa v danej právnej veci jedná z vyššie uvedeného dôvodu o porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), ktoré by bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods. l písm. b) Zákonníka práce. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca sa síce svojim vyššie uvedeným konaním dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny – fyzické napadnutie kolegu, avšak sa nejedná o porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity, teda sa nejedná o závažné porušenie pracovnej disciplíny, ale sa jedná o menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to s ohľadom na žalobcu ako zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, ako aj s ohľadom na situáciu, v ktorej k porušeniu pracovnej disciplíny došlo a dôsledky porušenia pre žalovaného ako zamestnávateľa a v neposlednom rade s ohľadom na skutočnosť, že konanie žalobcu nespôsobilo žalovanému škodu.
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej zmenil a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu zo strany žalovaného je neplatné.
Zdroj: rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12CoPr/4/2020 zo dňa 30.06.2020
