Nepovolené hazardné hry na internete

Skupina senátorov podala na Ústavný súd ČR návrh na zrušenie niektorých ustanovení zákona č. 186/2016 Sb. o hazardních hrách v platnom znení. Prečítajte si o tom, aký názor zastal Ústavný súd ČR v tejto právnej veci.

JUDr. Alexandra Podivinská 28. 03. 2017 3 min.

Skupina 21 senátorov Senátu Parlamentu Českej republiky (ďalej len „skupina senátorov“) podala na Ústavný súd ČR (ďalej len „ÚS ČR“) návrh na zrušenie ustanovení § 82, § 84 a § 123 ods. 5 zákona č. 186/2016 Sb. o hazardních hrách v platnom znení (ďalej len „zákon o hazardných hrách“), nakoľko podľa ich názoru boli uvedené ustanovenia v rozpore s ústavným poriadkom.

Dotknuté ustanovenia zákona

Ustanovenie § 82 a ustanovenie § 84 zákona o hazardných hrách obsahujú úpravu blokácie nepovolených internetových hier. Podľa týchto sú poskytovatelia pripojenia k internetu na území Českej republiky povinní zamedziť prístup k internetovým stránkam uvedeným na zozname nepovolených internetových hier, ktorý vedie a o zápise a výmaze ktorých z úradnej moci rozhoduje Ministerstvo financií ČR (Nález Ústavného súdu ČR, sp.zn.:  Pl. ÚS/28/16, z 14. februára 2017).

Do tohto zoznamu sa zapisujú internetové stránky, na ktorých sú prevádzkované hazardné hry a ku ktorým nebolo udelené povolenie, alebo ktoré neboli ohlásené riadnym spôsobom. V zápisovom konaní sa účastníkovi doručujú písomnosti verejnou vyhláškou, ale aj na adresu trvalého pobytu či do sídla, pokiaľ sú známe. Poskytovatelia pripojenia majú povinnosť zablokovať prístup v lehote 15 dní odo dňa zverejnenia zoznamu. Zoznam sa zverejňuje na internetovej stránke Ministerstva financií ČR.

Ustanovenie § 123 ods. 5 zákona o hazardných hrách obsahuje právnu úpravu správneho deliktu, ktorého skutkovú podstatu naplní ten poskytovateľ pripojenia, ktorý nedodrží vyššie uvedenú lehotu a nezamedzí prístup k stránkam zo zoznamu. Za takéto konanie mu môže byť uložená pokuta do 1.000 000 Kč.

Právny názor skupiny senátorov

Navrhovatel vnímal inštitút blokácie ako ústavne neprípustnú cenzúru vykonávanú svojvoľne orgánom výkonnej moci a v napadnutej právnej úprave videl neprípustný zásah do slobody prejavu, práva na informácie, ako aj do práva na podnikanie (Nález Ústavného súdu ČR, sp.zn.:  Pl. ÚS/28/16, z 14. februára 2017).

Ústavný súd ČR a jeho odôvodnenie

Ústavný súd sa s agrumentami skupiny senátorov nestotožnil. Dospel k záveru, že podaný návrh nie je dôvodný, prečo tento napokon zamietol. Videl rozdiel medzi prevádzkovaním hazardných hier v kamenných prevádzkarňach a na internete. Tento podľa jeho názoru spočíva práve v tom, že prevádzkovanie hazardných hier na internete je horšie kontrolovateľné, ale aj nebezpečnejšie a to hlavne tým, že pri absencii účinnej regulácie sa k internetu môže pripojiť ktokoľvek, berúc do úvahy tak maloletých ako aj patologických hráčov. K internetu je zároveň možné pripojiť sa kdekoľvek. Ďalej tento spôsob hry prebieha rýchlejšie a mnohokrát ide o vyššie finančné čiastky. V súvislosti so zamietnutím návrhu skupiny senátorov konštatoval aj nasledovné:

  • „Nelegální hazardní hry na internetu často unikají jakémukoliv zdanění, a to jak v cílové zemi, kde jsou nabízeny, tak i v zemi, odkud jsou provozovány. Tím, že nepodléhají regulaci ani zdanění, nabízejí výhodnější kurzy, pro hráče jsou atraktivní a navíc je neomezují co do věku, limitu sázek apod., právě tomu mají zabránit napadená ustanovení. Státy proto volí patrně jediné účinné (byť nikoliv dokonalé) řešení v podobě zablokování přístupu k internetovým stránkám, na nichž jsou nelegální hazardní hry nabízeny, tento postup je poměrně běžný i v ostatních zemích Evropské unie. Hazardní hry bývají provozovány ze vzdáleného zahraničí, odpovědné osoby jsou fakticky nedostižné a nepostižitelné a jednotlivé státy proto často postupují tak, že povinnost blokace ukládají poskytovatelům připojení k internetu, jejichž úkolem je efektivně, avšak pouze s vynaložením takového úsilí a nákladů, které od nich lze rozumně požadovat, zablokovat svým zákazníkům přístup k nelegálnímu hazardu.“ (Nález Ústavného súdu ČR, sp.zn.:  Pl. ÚS/28/16, z 14. februára 2017)