Povinnosť zamestnávateľov evidovať odpracovaný čas zamestnancov

Súdny dvor EU len pred pár dňami, 14. mája 2019, rozhodol o povinnosti členských štátov ukladať zamestnávateľom povinnosť zaviesť systém, ktorý umožní merať dĺžku denného pracovného času.

Bc. Magdaléna Karvaiová 16. 05. 2019 3 min.

Skutková podstata

Prípad, v ktorom súdny dvor rozhodoval pochádza z členského štátu Španielsko. Španielsky odborový zväz Federación de Comisiones Obreras (CCOO) podal návrh na španielsky Ústredný súd (Audiencia Nacional), ktorým chcel dosiahnuť ustanovenie povinnosti pre zamestnávateľa Deutsche Bank SAE spočívajúcu v zavedení systému, ktorý by zaznamenával denný pracovný čas jeho zamestnancov. Navrhovateľ, teda Odborový zväz chcel zavedením tohto systému zabezpečiť čo najprecíznejšiu ochranu vnútroštátnej, ale aj európskej právnej úpravy vo veci evidovania nadčasov zamestnancov, a teda aj ochranu práv týchto zamestnancov.

Odporca, Deutsche Bank SAE, však nesúhlasil a zastával názor, že podľa španielskej judikatúry v ktorej španielsky Najvyšší súd vykladá ustanovenia vnútroštátnej úpravy, je jeho zákonnou povinnosťou iba vedenie evidencie nadčasov zamestnancov, o ktorých sú vždy ku koncu kalendárneho mesiaca informovaní samotní zamestnanci, ale aj ich zástupcovia.

Vnútroštátny súd sa s cieľom rozhodnúť v spornom prípade obrátil na Súdny dvor s otázkou, či je výklad Najvyššieho súdu správny a či je v súlade s právom Únie. Uviedol pritom, že až 53,7% nadčasov odpracovaných v Španielsku nie je zaznamenaných a tiež doložil stanovisko španielskeho Ministerstva práce a sociálneho zabezpečenia ktoré tvrdí, že na účely zistenia, či boli nadčasy odpracované, je potrebné s presnosťou poznať počet odpracovaných hodín v riadnom pracovnom čase.

Ako rozhodol Súdny dvor

Súdny dvor EU rozhodol, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len ,,Smernica o pracovnom čase“) a Smernica Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci  (ďalej len ako ,,Smernica o bezpečnosti a ochrane zdravia pracovníkov pri práci“) v spojení s Chartou bránia právnej úprave, ktorá podľa výkladu, ktorú jej dala vnútroštátna judikatúra, neukladá zamestnávateľom povinnosť zaviesť systém, ktorý umožní merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom.

Odôvodnenie

Súdny dvor svoje rozhodnutie odôvodnil v prvom rade skutočnosťou, že v prípade, ak zamestnávateľ nezavedie systém, ktorým eviduje odpracovaný čas zamestnanca, nie je možné hodnoverne a objektívne zistiť koľko hodín zamestnanec odpracoval, či bol dodržaný denný a týždenný odpočinok, a koľko hodín odpracoval ako nadčas. Toto zamestnanca, ako slabšiu stranu v pracovnoprávnom vzťahu, kladie do ešte viac znevýhodnenej pozície a môže mu sťažiť, ba znemožniť dovolávania sa práv, ktoré mu pripisujú smernice a Charta.

Z uvedeného vyplýva, že členské štáty musia uložiť zamestnávateľom povinnosť zaviesť systém, ktorý umožní merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom.

Viac informácií k rozsudku nájdete pod spisovou značkou C-55/18.