Čo možno považovať za ospravedlniteľný dôvod podľa § 277 ods. 2 CSP

Je deň Vášho pojednávania a Váš právny zástupca ochorel a nemôže sa z tohto dôvodu dostaviť na pojednávanie? Zdá sa Vám to automaticky ako ospravedlniteľný dôvod? No vôbec tomu tak nemusí byť. Pozrite sa s nami prečo.

Natália Šupová 24. 02. 2020 8 min.

Čo predstavuje ospravedlniteľný dôvod?

Ospravedlniteľný dôvod je uvedený v § 277 ods. 2 CSP a predstavuje takú situáciu, ak žalovaný z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh žalovaného tento rozsudok uznesením zruší a nariadi nové pojednávanie. Nakoľko pojem „ospravedlniteľný dôvod“ nie je nijako definovaný prostredníctvom právnej normy, ponecháva sa na úvahe súdu, aké okolnosti v konkrétnych prípadoch uzná za ospravedlniteľné na neúčasti na pojednávaní a ktoré nie.

Rozhodoval o tom dokonca aj Najvyšší súd SR...

Zhrnutie skutkového stavu prípadu:

Okresný súd Košice - okolie („súd prvej inštancie“) uznesením č. k. 10Cb/87/2012-303 zo dňa 3. novembra 2017 zamietol návrh žalovaného na zrušenie rozsudku pre zmeškanie č. k. 10Cb/87/2012-278 zo dňa 14.09.2017, ktorým Okresný súd Košice - okolie žalobe v celom rozsahu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 36.000,- eur od 02.06.2012 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

Dňa 14.09. 2017 sa na pojednávanie dostavil právny zástupca žalobcu, žalovaný spolu s jeho právnou zástupkyňou sa pojednávania nezúčastnili. Obaja sa za svoju neprítomnosť neospravedlnili a ani nepožiadali o odročenie pojednávania pričom predvolanie na pojednávanie bolo riadne doručené. Vzhľadom k tomu žalobca navrhol, aby súd rozsudkom pre zmeškanie žalobe vyhovel, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu a taktiež nahradiť trovy konania. Keďže podľa súdu 1.inštancie boli splnené zákonné podmienky podľa § 274 CSP, súd v danej veci rozhodol formou rozsudku pre zmeškanie a žalobe vyhovel. Tento rozsudok bol následne doručený právnej zástupkyni žalovaného a sprístupnený v informačnej kancelárií súdu na nahliadnutie. Následne žalovaný doložil lekársku správu a podal žalobný návrh na zrušenie rozsudku v odôvodnení ktorého bolo, že žalovaný zmeškal vyhlásený rozsudok z toho dôvodu, že jeho právna zástupkyňa musela bezodkladne vyhľadať lekársku pomoc, nakoľko sa jej privodila alergická reakcia.

Súd prvej inštancie skonštatoval, že takáto prekážka na strane právnej zástupkyne žalovaného nebola súdu oznámená bezodkladne po jej zistení ani v najbližších nasledujúcich dňoch po pojednávaní a tiež že žalovaný informoval o zdravotnom stave jeho právnej zástupkyne až po tom, čo mu bol doručený rozsudok pre zmeškanie a predložený spis v informačnej kancelárií. Pre súd prvej inštancie boli tieto skutočnosti indikátorom toho, že od právnej zástupkyne žalovaného za uvedeného stavu bolo dôvodné očakávať, že svoju neprítomnosť ospravedlní telefonicky alebo inými elektronickými prostriedkami, alebo požiada o odročenie pojednávania. Prípadne za takéhoto stavu mala právna zástupkyňa žalovaného dostatočný priestor na kontaktovanie mandanta, aby prípadne o odročenie pojednávania požiadal sám.

Ohľadom odvolania neskôr rozhodoval Krajský súd v Košiciach…

O odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd v Košiciach („odvolací súd“) uznesením, ktorým potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež uviedol, že posúdil okolnosti pre ktoré žalovaný ospravedlňuje neprítomnosť na pojednávaní a taktiež intenzitu týchto okolností či skutočne žalovaný nemohol ospravedlniť svoju neprítomnosť na pojednávaní. Ďalej uvádza, že podľa vyjadrenia ošetrujúceho lekára sa advokátka dostavila v ranno- dopoludňajších hodinách avšak nevedel uviesť presný čas a tiež neoznámil súdu či zdravotný stav znemožnil ospravedlniť svoju neprítomnosť na súdnom pojednávaní. V závere uviedol, že zo strany advokátky ide len o ničím nepodložené tvrdenia ohľadom nemožnosti ospravedlniť svoju neprítomnosť na pojednávaní, alebo o svojom zdravotnom stave upovedomiť svojho mandanta.

Neskôr nasledovalo podanie dovolania zo strany žalovaného…

K dovolaniu žalovaného sa najskôr vyjadril aj sám žalobca a uviedol, že podané dovolanie považuje v tomto prípade za nedôvodné, nakoľko dovolací dôvod nebol naplnený. Ďalej poukazuje na to, že uznesenie má riadne odôvodnenie, tak ako to vyžaduje zákon, ale aj ustálená súdna prax. Tiež poukazuje na to, nakoľko sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, nebol povinný uviesť podrobnejšie odôvodnenie svojho rozhodnutia pre každú námietku prednesenú v konaní. Ďalej uvádza, že žalovaný v podanom odvolaní namietal rovnaké skutočnosti ako v návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie. Tiež sa stotožňuje s tým, že súdy správne vyhodnotili tvrdenia právnej zástupkyne žalovaného a podaný návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie ako účelové. Na záver dal návrh, aby dovolací súd dovolanie zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania.

Následne proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, („dovolateľ“) ktoré zdôvodnil tým, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tvrdí že, v odôvodnení dovolaním napadnutého rozhodnutia absentuje právna argumentácia. Ďalej tiež dovolateľ uvádza, že sa súd nevysporiadal s podstatnými argumentami sporovej strany a ani s rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré tvoria základ rozhodnutia a to tým že nedal odpoveď na základné otázky. Zároveň namieta aj porušenie zásady hodnotenia dôkazov. Na záver navrhol, aby dovolací súd zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach, a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Veľká časť argumentácie žalovaného, ktorou odôvodnil zásah do svojho práva na spravodlivý súdny proces, spočívala v tom, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je nedostatočné a tiež, že odvolací súd sa nezaoberal argumentáciou žalovaného obsiahnutou v odvolaní a nedal odpoveď na jeho argumenty a zásadné otázky.

Na základe § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ďalej dovolací súd uvádza, že za porušenie práva na spravodlivý proces sa považuje v zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu situácia, pokiaľ všeobecný súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodní a nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sporovými stranami, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. V takomto prípade všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a tiež aj jeho protiústavnosť. 

Do práva na spravodlivý proces patrí právo sporovej strany na preskúmateľné a dostatočne odôvodnené súdne rozhodnutie, s náležitosťami, ktoré vyžaduje zákonná úprava procesného práva (sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Na to aby odôvodnenie rozhodnutia spĺňalo všetky zákonom požadované náležitosti nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument sťažovateľa. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

K namietanej arbitrárnosti rozhodnutia z dôvodu, že odvolací súd sa nezaoberal argumentami žalovaného a nedal odpovede na jeho otázky, dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 78/95 zo dňa 16. marca 2005, z ktorého vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré preskúmava v odvolacom konaní.

V závere uznesenia dovolací súd kladie dôraz na Nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 369/2018-56 zo dňa 13.12.2018, podľa ktorého „Rozsudok pre zmeškanie žalovaného - kontumačný rozsudok predstavuje procesnú sankciu za pasivitu žalovaného v spore.“ Pokiaľ sa týka procesnej pasivity túto treba posudzovať tak, že žalovaný subjektívne aj napriek tomu, že mohol vo veci nekoná, nemá o pojednávanie záujem a z toho dôvodu je na mieste „sankcionovať“ ho rozsudkom pre zmeškanie.“ Ďalej uviedol, že „Podľa § 277 ods. 2 civilného sporového poriadku, ak žalovaný z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh žalovaného tento rozsudok uznesením zruší a nariadi nové pojednávanie. Ďalej dovolací súd (Najvyšší súd SR) poukazuje na to, že samotný pojem “ ospravedlniteľný dôvod” v zmysle § 277 CSP nie je právnou normou definovaný, je iba na povahe súdu, ktoré okolnosti v konkrétnom prípade posúdi ako okolnosti hodné ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní. Príčina zmeškania pojednávania musí mať s ohľadom na povahu, nepredvídateľnosť, závažnosť, rozsah alebo z iných dôvodov aspekt ospravedlniteľnosti (toho čo je možné v danej veci ospravedlniť). Počnúc z povahy a účelu tohto procesného inštitútu možno vyvodiť, že ospravedlniteľným dôvodom v zmysle § 277 ods. 2 CSP sú len také okolnosti, ktoré na strane žalovaného nastali neočakávane, boli príčinou, že sa nemohol na pojednávanie dostaviť, prípadne svoju neúčasť vopred riadne ospravedlniť a ktoré za danej situácie možno považovať za dôvod ospravedlňujúci zmeškanie konania.

Čo nemožno považovať za ospravedlniteľný dôvod...

Najvyšší súd SR vo svojom odôvodnení nepovažuje za ospravedlniteľný dôvod okolnosť, ktorá bola žalovanému známa resp. jeho právnej zástupkyni (nutnosť využiť lekársku pomoc nastala značnom predstihu pred nariadeným pojednávaním), ktorá mu objektívne znemožňovala účasť na pojednávaní, však žiadne objektívne okolnosti nebránili tomu, aby svoju neúčasť na pojednávaní včas ospravedlnil. V ďalších častiach odôvodnenia dovolací súd konštatuje, že nakoľko sa právna zástupkyňa žalovaného zdržiavala v alergiologickej ambulancií na vyšetrení a táto okolnosť jej bránila v účasti na pojednávaní v daný deň sa nejedná o okolnosť, ktorú v zmysle § 277 ods. 2 CSP možno považovať za ospravedlniteľný dôvod neprítomnosti žalovanej na pojednávaní v ktorom súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie. Nakoľko právnej zástupkyni nebránili žiadne objektívne okolnosti včas ospravedlniť svoju neúčasť na pojednávaní a zároveň požiadať o odročenie resp. upovedomiť o nemožnosti účasti na pojednávaní žalovaného.

Dovolací súd tak ako aj súd prvej inštancie ako aj odvolací súd pokladajú postup právnej zástupkyni po pojednávaní, na ktorom sa bez ospravedlnenia nezúčastnila a taktiež jej konanie po doručení rozsudku pre zmeškanie ako aj následné nazeranie do spisu za účelové. Ďalej tvrdí že právna zástupkyňa porušila svoju povinnosť ktorou disponuje a to ospravedlniť svoju neúčasť a požiadať o odročenie pojednávania. Zároveň jej nič neprekážalo tomu, doručiť súdu neskôr v deň pojednávania, alebo v dňoch po ňom nasledujúcich. Právna zástupkyňa tak účelovo urobila až po doručení rozsudku pre zmeškanie v danej veci približnej mesiac po pojednávaní a zároveň spolu s odvolaním rozsudku podala návrh na jeho zrušenie a taktiež podala lekársku správu z vyšetrenia alergiologickej ambulancie. Dovolací súd teda považuje toto konanie právnej zástupkyne za účelové aj vzhľadom k tomu že existoval ospravedlniteľný dôvod ale objektívne skutočnosti, ktoré nastali jej nebránili oznámiť svoju neprítomnosť na pojednávaní a požiadať o odročenie pojednávania.

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ nedôvodne namietal existenciu vady zmätočnosti uvedenej v § 420 písm. f/ CSP. Preto dovolací súd dovolanie žalovaného proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu, podľa § 447 písm. c/ CSP, ako procesne neprípustné odmietol.

V závere možno skonštatovať, že o skutočnosti, ktorú vo Vašom prípade posudzujete ako ospravedlniteľný dôvod rozhodne vždy súd na základe jeho individuálneho posúdenia. Za ospravedlniteľný dôvod ohľadom zmeškania lehoty môže však súd uznať napríklad práceneschopnosť, tak ako uznal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí s.z. 5Obo/142/2010.