ESĽP v prípade Štvrtecký vs. Slovenská republika rozhodol v prospech SR

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade Štvrtecký proti Slovenskej republike, ktorým rozhodol, že nedošlo k porušeniu článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

ESĽP v prípade Štvrtecký vs. Slovenská republika rozhodol v prospech SR

​Sťažovateľ bol v októbri 2006 obvinený z vydierania a vzatý do väzby. Trestné stíhanie sťažovateľa bolo niekoľko krát rozšírené o ďalšie skutky. V júni 2008 bola podaná obžaloba, ktorá sa týkala spolu 18 obžalovaných a 16 trestných činov. Počas prípravného konania a konania pred súdom bol sťažovateľ vo väzbe, ktorá bola opakovane predĺžená. Dňa 23. júna 2010 ho Špecializovaný trestný súd uznal vinným zo založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, viacerých skutkov vydierania, hrubého nátlaku a podvodu a odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov. 

Sťažovateľ sa v auguste 2010 so sťažnosťou obrátil aj na ústavný súd. Namietal, okrem iného, že jeho väzba nebola ďalej odôvodnená, že trvala neprimerane dlhý čas, a že najvyšší súdu v uznesení z júna 2010 (zamietajúcom sťažnosť proti rozhodnutiu o predĺžení väzby) neodpovedal na všetky argumenty uvedené v sťažnosti. Ústavný súd v decembri 2011 nálezom konštatoval porušenie práv sťažovateľa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru z dôvodu, že hoci najvyšší súd podrobne skúmal námietky týkajúce sa dôvodov väzby, neodpovedal na jeho ostatné argumenty. Ústavný súd zrušil toto uznesenie a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie. Nepovažoval za potrebné posúdiť zvyšok sťažnosti, vrátane námietky podľa článku 5 ods. 3 Dohovoru týkajúcej sa dĺžky väzby. Sťažovateľ na ESĽP žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 5 ods. 3 Dohovoru ohľadne neprimeranej dĺžky jeho väzby. Sťažoval sa tiež na porušenie článku 5 ods. 5 Dohovoru, namietajúc, že na vnútroštátnej úrovni nemal možnosť domôcť sa odškodnenia za porušenia jeho práv podľa článku 5 ods. 3 Dohovoru. Čo sa týka prijateľnosti sťažnosti, ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ vzhľadom na nález ústavného súdu stratil status poškodenej osoby. Nestotožnil sa ani s námietkou vlády, že sťažovateľ formuloval ústavnú sťažnosť z augusta 2010 iba proti najvyššiemu súdu a neidentifikoval všetky orgány zodpovedné za údajné porušenie jeho práv a teda nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy. ESĽP v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že ústavný súd v októbri 2010 prijal časť sťažovateľovej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, vrátane námietky ohľadne dĺžky jeho väzby, pričom sťažnosť z uvedeného dôvodu neodmietol. Sťažnosť podľa článku 5 ods. 3 Dohovoru preto ESĽP vyhlásil za prijateľnú. 
 
 Pokiaľ ide o podstatu sťažnosti, ESĽP poznamenal, že dĺžka väzby sťažovateľa predstavovala viac ako 3 a pol roka. Uznal, že dôvodné podozrenie, že sťažovateľ spáchal trestné činy, z ktorých bol obvinený, sa zakladalo na presvedčivých dôkazoch a pretrvávalo počas celého konania vedúceho k jeho odsúdeniu. ESĽP ďalej skúmal, či ďalšie dôvody, ktorými vnútroštátne orgány odôvodňovali väzbu sťažovateľa, boli „relevantné“ a „dostatočné“. Konštatoval, že hlavným dôvodom väzby až do 27. mája 2010 (kedy už boli všetci svedkovia vypočutí súdom), bola obava, že sťažovateľ bude mariť trestné konanie pôsobením na svedkov a kontaktovaním ďalších páchateľov. ESĽP uznal, že obavy z kolúzie vyplývajúce z povahy trestnej činnosti sťažovateľa skutočne existovali a odôvodňovali väzbu sťažovateľa z tohto dôvodu v predmetnom období. Navyše v septembri 2007 vnútroštátne orgány rozšírili dôvody väzby sťažovateľa aj na obavy z možného pokračovania v trestnej činnosti. Ďalej ESĽP poznamenal, že od 27. mája 2010 do 23. júna 2010 bola obava z možného pokračovania v trestnej činnosti jediným dôvodom väzby sťažovateľa a v tomto období sa vnútroštátne súdy odvolávali na ochranu poškodených a svedkov. ESĽP vyjadril názor, že vzhľadom na povahu údajnej trestnej činnosti, najmä metódy násilia a vydierania, boli tieto dôvody aj v neskoršom štádiu konania pred súdom opodstatnené.
 
Ďalej ESĽP konštatoval, že vnútroštátne orgány pri odôvodňovaní väzby sťažovateľa poukazovali na konkrétne skutkové okolnosti prípadu, pričom nepoužívali „všeobecnú a abstraktnú“ argumentáciu a nemožno ani tvrdiť, že by predlžovali väzbu z identických dôvodov alebo rozhodovali formalisticky. Odôvodnenie súdov odrážalo stav vyšetrovania a neskôr súdneho konania a svedčilo o tom, že vnútroštátne súdy si overili, či dôvody väzby zostali opodstatnené. ESĽP preto dospel k záveru, že dôvody pre väzbu sťažovateľa v prípravnom konaní boli „relevantné“ a „dostatočné“ počas celého obdobia jeho väzby. Pokiaľ ide o otázku, či vnútroštátne orgány postupovali v trestnom konaní proti sťažovateľovi s „osobitnou starostlivosťou“, ESĽP poukázal na značnú zložitosť konania, rozsiahle dokazovanie, početné pojednávania a doručovanie predvolaní rôznym stranám. Konanie si tiež vyžadovalo individuálne stanovenie trestnej zodpovednosti množstva obžalovaných v súvislosti s rôznymi trestnými činmi. V prípravnom konaní, ktoré trvalo rok a 8 mesiacov, boli kontinuálne odhaľované a vyšetrované nové trestné činy, tri krát rozširované obvinenia proti sťažovateľovi, bolo vypočutých množstvo svedkov a podozrivých a použité početné ďalšie opatrenia pri vyšetrovaní, ktoré zdá sa boli nevyhnutné.
 
V konaní pred súdom sťažovateľ zostal vo väzbe ďalšie dva roky, pričom súdne konanie pozostávalo z 51 pojednávacích dní, pojednávanie bolo nariaďované pravidelne tak, aby boli dodržané zákonné lehoty pre prípravu obhajoby a zároveň vnútroštátny súd prijal preventívne opatrenia na zabránenie možného marenia súdneho konania tým, že bol sťažovateľovi ustanovený náhradný obhajca a uložením poriadkových pokút. ESĽP nezistil žiadne prieťahy alebo nedostatky v konaní, ktoré by naznačovali, že vnútroštátne orgány nepostupovali s „osobitnou starostlivosťou“. Dospel preto k záveru, že nedošlo k porušeniu článku 5 ods. 3 Dohovoru. Vzhľadom na tento záver zároveň vyhlásil námietku podľa článku 5 ods. 5 za neprijateľnú.