Vo veci zveril Okresný súd v Opave (okresný súd) maloletého po dobu po rozvode manželstva rodičov do starostlivosti matky, určil sťažovateľovi výživné a rozhodol o nedoplatku na výživnom a spôsobe jeho zaplatenia. Okresný súd vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že je v záujme maloletého zveriť ho do výlučnej starostlivosti matky, nakoľko má ešte málo rokov (v dobe rozhodovania mal tri roky) a je citovo naviazaný primárne na matku, s ktorou doposiaľ strávil väčšinu svojho života, čím má byť podľa súdu zaistené, aby mal jednotné výchovné prostredie, ktoré ku svojmu ďalšiemu riadnemu psychickému a fyzickému vývoju nevyhnutne potrebuje. Okrem toho okresný súd upravil aj tzv. široký styk dieťaťa so sťažovateľom s ohľadom na preukázané zistenie, že chlapec je na pobyt u otca dlhodobo zvyknutý a má k nemu silný a pozitívny citový vzťah.
Reakciou sťažovateľa na rozhodnutie okresného súdu bolo podanie odvolania na Krajský súd v Ostrave (krajský súd), ktorý napadnutý rozsudok potvrdil a vec okresnému súdu vrátil na ďalšie konanie len v časti nenapadnutých výrokov upravujúcich styk sťažovateľa s maloletým, pričom dokazovanie doplnil o správu z detskej skupiny maloletého, podľa ktorej bol po návšteve u otca plačlivý a nekomunikatívny. Z tejto správy ďalej vyplynuli zistenia psychologičiek, že rozvoj sociálnych schopností u maloletého je v dôsledku narušenej komunikácie rodičov spomalený a v prípade predčasne nastavenej striedavej starostlivosti nemožno vylúčiť problémy so socializáciou v budúcnosti. Krajský súd sa priklonil k názoru, že striedavá starostlivosť nie je vhodná a bola by zásahom do stability výchovného prostredia maloletého a prekračovala by jeho adaptačné možnosti.
Sťažovateľ všeobecným súdom v ústavnej sťažnosti vytkol, že ich argumenty neboli dostatočné a neodôvodnili, prečo nie je v danom prípade možná striedavá starostlivosť. Závery súdov podľa neho vychádzali najmä zo subjektívnych vyjadrení vedľajšej účastníčky konania (matky) a z jej jednostranných dôkazov a neboli dostatočne zdôvodnené a zrozumiteľne vysvetlené.
„Rozhodnutiami všeobecných súdov bolo podľa sťažovateľa zabudnuté východisko Ústavného súdu, podľa ktorého je právom oboch rodičov starať sa o dieťa v zásade rovnakou mierou a podieľať sa na jeho výchove, čomu ekvivalentne zodpovedá právo samotného dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov. Všeobecné súdy podľa jeho presvedčenia nechránili práva rodičov rovnakou mierou a nerozhodovali v najlepšom záujme dieťaťa. Voči sťažovateľovej faktickej starostlivosti nevzniesli opatrovník ani vedľajšia účastníčka žiadne výhrady. Ak je teda záverom všeobecných súdov, že obaja rodičia sú rovnako spôsobilí zabezpečiť bezproblémový vývoj a potreby maloletého, bol preukázaný jeho silný citový vzťah k obom rodičom, nie je sťažovateľovi zrejmé, čo je v danom prípade – vo svetle kritérií vymedzených judikatúrou Ústavného súdu – striedavej starostlivosť na prekážku.“
Ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná. Vzhľadom na citlivosť sféry, ktorej sa daný prípad týka, je podľa ústavného súdu logické, že nemožno v rámci tejto sféry vyvodzovať všeobecné závery z rozhodovacej praxe súdov. Napriek tomu však judikatúra ústavného súdu vymedzila kritéria, ktoré musia všeobecné súdy zohľadniť pre najlepší záujem dieťaťa:
existenciu pokrvného puta medzi dieťaťom a osobou usilujúcou o jeho zverení do starostlivosti,
mieru zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho zverenia do starostlivosti danej osoby,
schopnosť osoby usilujúcej sa o zverenie dieťaťa do starostlivosti zaistiť mu bezproblémový vývoj a iné potreby, a
želanie dieťaťa.
V prípade, že obaja rodičia spĺňajú všetky kritéria v rovnakej miere, treba podľa ústavného súdu vychádzať z predpokladu, že je v najlepšom záujme dieťaťa, aby sa oň starali obaja rodičia.
„Na všeobecné súdy nie sú kladené nároky iba z hľadiska metodológie posúdenia najlepšieho záujmu dieťaťa a práva oboch rodičov vychovávať svoje deti, t. j. v zmysle nasledovania citovaných či ďalších kritérií, ale tiež z hľadiska spôsobu (kvality) posúdenia veci. Rozhodnutie súdu, ktorým nie je vyhovené rodičovi žiadajúcemu striedavú starostlivosť, musí byť presvedčivo odôvodnené, vrátane uvedenia relevantných argumentov, ako sa súd s jednotlivými kritériami vysporiadal a prečo v konkrétnom prípade rodič neuspel. Podobne by mal všeobecný súd uviesť aj kroky, ktoré prípadne môžu viesť k odstráneniu daných prekážok.“
Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnení napadnutých rozhodnutí neplynie aké konkrétne relevantné prekážky striedavej starostlivosti o maloletého v danom prípade bránili. Čo sa týka názoru psychologičky, ten krajský súd prijal v rozpore so zásadou ústnosti, teda bez toho, aby ju vypočul priamo na pojednávaní a konfrontoval ju s námietkami sťažovateľa. Ústavný súd vo svojom náleze nenariadil všeobecným súdom, či majú nariadiť v danom prípade striedavú alebo výlučnú starostlivosť o maloletého, avšak zastáva sa názoru, že z psychologického hľadiska nie je z pohľadu na rodinnú situáciu nepodstatné, či je starostlivosť upravená ako výlučná alebo ako striedavá. Ústavný súd na základe vyššie uvedených dôvodov sťažnosti vyhovel a napadnuté rozhodnutia zrušil, lebo nimi boli porušené ústavné práva sťažovateľa podľa článku 36 ods. 1 v spojení s článkom 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.
zdroj: nález Ústavného súdu ČR zo dňa 8. februára 2023 č. I. ÚS 3350/22
